Košice boli doteraz najvýchodnejším miestom, kde som bol a teraz sa natriasam v stopnutej mraziarenskej Avii asi desať kilometrov vzdušnou čiarou od ukrajinských hraníc. Ľudia sú tu milo zvedaví, väčšinou nezamestnaní a pracovití, vidíme samé zohýbajúce sa chrbáty, všade kam prídeme sa maká na nejakých tých pár metroch štvorcových či ároch. Zdrojov príjmu tu príliš veľa niet – Snina a Humenné sú jediné dve miesta na okolí, kde sa dá kde-tu zohnať práca, ako nám povedal vodič Avie. Lukratívne je prevádzačstvo, ako sme sa dozvedeli od istého poslanca, ktorý nám o deň neskôr zastavil na stope.
K rusínskej národnosti sa na Slovensku hlási niečo cez 24.000 obyvateľov, ďalších približne 10.000 sa hlási k národnosti ukrajinskej. Rusíni sú národom bez štátu – sú roztrúsení po Slovensku, Poľsku a Ukrajine. Kraj, ktorý sme navštívili, je krásny a smutný zároveň, vidiac v každej dedine opustené chátrajúce domy a väčšinou prestarnuté obyvateľstvo. Miestami som si pripadal neisto, deti sa pred nami schovávali, ľudia sa za nami obzerali, všetkým bolo jasné: nie sme miestni. Rusínskemu jazyku som skoro vôbec nerozumel, no naučil som sa, že cerkva je kostol, zakusočne je výraz pre hostinec a bahno je pivo (i keď mám pocit, že to posledné je skôr slang, lebo rusíni nemajú „h“).
Turistickú časť našej výpravy sme začali v Medzilaborciach, kde sme ako prvé navštívili Múzeum moderného umenia Andyho Warhola, ktorého rodičia pochádzali z obce Miková, okr. Medzilaborce. Prečo v celom múzeu púšťali CD Beatles nechápem, ale osobne by som sa viac potešil, keby pustili The Velvet Underground & Nico, ktorý Warhol produkoval a takisto je autorom banánu na obale albumu. Ani Beatles mi však nedokázali pokaziť dojem z celej výstavy, ktorá okrem iného obsahovala Andyho okuliare, koženú bundu a kvantum rôznych materiálov, od úmrtného listu starého pána Varchoľu až po najslávnejšie práce jeho syna. Rozhodne odporúčam. A potom sme spali na zastávke.
Bukovské vrchy tvoria severnú hranicu Slovenska s Poľskom a vrch Kremenec je najvýchodnejším bodom SR. Tu sa stretávajú hranice Ukrajiny, Poľska a Slovenska. Mrzí ma, že sme sa na tento vrch nedostali, z Medzilaboriec sme došli do Ruského sedla a tam sme sa rozhodli, že máme dosť malinčia, blata a nedostatku vody. Bukovské sú rajom botanikov, nachádzajú sa tu údajne vzácne druhy flóry, no mne tam ulahodila najmä tá obrovská masa zelene produkujúca lahodný kyslík a absolútne ticho. Žiadne lietadlá, žiadne motory, žiadne zvuky káľania stromov... a veľa černíc, čučoriedok a malín. Dubáky rástli priamo na chodníku, jedle mali klobúky veľkosti LP-platne, no radšej sme sa ničoho z toho nedotkli, lebo sme sa obávali správcov Národného Parku Poloniny.
Rusíni sú väčšinou pobožní ľudia a územie východného Slovenska je známe okrem iného aj ich krásnymi drevenými kostolíkmi. My sme sa boli pozrieť na štyri, v Jalovej, Uličskom Krivom, Ruskom Potoku a nakoniec v Topoli, kde sme pri kostolíku prespali. V topoľskej krčme sme sa okrem iného dozvedeli, že kostolík v Uličskom Krivom je postavený bez jediného klinca a že je pod ním diera hlboká sedem či osem kilometrov, možno aj oveľa viac – aspoň tak to tvrdil jeden chlap, ktorý si k nám prisadol.
Takže celé vrchy sme neprešli, ale dúfam, že sa tam s mojimi zadymenými pľúcami ako TESCO-sáčky raz vrátim a prederiem sa aj pomedzi to ostatné malinčie, ktoré akiste lemuje úzky chodník až na Kremenec. A pomedzi čučoriedky a černice tiež.
