Politika nie je až tak odlišná od iných profesionálnych športov. Platí v nej, ako aj inde, pravidlo, že za chyby sa pyká a jediný skutočný zločin v spoločnosti, kde má každý niečo za ušami, je hlúposť.
Budúci týždeň pristúpime (teda aspoň niektorí z nás) k volebným urnám a po štyroch rokoch budeme mať možnosť... akú? No predsa možnosť stráviť aspoň pár minút chladnej a upršanej júnovej soboty v príjemnej hrejivej atmosfére volebnej miestnosti.
Nie je náhoda, že pár dní predtým vyvrcholí sezóna NHL a bude zaujímavé sledovať, ktorý z dvojice (predsa len málo očakávaných) finalistov Edmonton-Carolina získa Stanley Cup. Budú mať aj slovenské voľby podobný priebeh ako NHL? Budú aj u nás favoriti odstavení na slepú koľaj a miesto na výslní si vybojujú underdogs?
Prednedávnom som videl dokument o istom legendárnom sovietskom vzpieračovi, viacnásobnom olympijskom víťazovi, ktorý povedal niečo, čo ma zaujalo: Viacerí vzpierači v tréningu zdvihli oveľa viac ako ja, povedal, no na vrcholnom podujatí im odišli nervy. Samozrejme, má pravdu. Všetko je o nervoch. Politici pred voľbami sú ako jelene v ruji. Začnú bľabotať, triasť sa a nekontrolovateľne sliniť, chvieť sa vzrušením a túžbou po veľkom jackpote a ide len o to, aby si udržali fazónu. Aby sa vyvarovali tzv. hyenovského efektu a nezačali hrýzť do vlastného tela akonáhle utŕžia čo i len malú ranu.
Strany ako SNS, HZDS alebo KSS sa niečoho takého báť nemusia. Majú stabilnú voličskú základňu a za sebou históriu prešľapov, politických kiksov, hlúpych chýb, ba až vyslovených zločinov. Ich lídri môžu takmer všetko a nestratia veľa – od verejného opilstva, cez slovné a telesné útoky na kohokoľvek až po násilnú kolektivizáciu. Ľudia, ktorí ich volia, tak robia z dôvodov, ktoré inak zmýšľajúci nikdy nepochopia a žiadne rozumné argumenty, výhražky či prosby ich od tejto voľby nedokážu odstaviť.
Potom tu sú pomerne nové strany – ANO, Slobodné Fórum, Nádej, HZD atď. Ich program je tzv. supermarketový – ponúkajú zo všetkého niečo, sľubujú lepšie podmienky ako ostatní, no pomedzi riadky ich programov k nám stúpa niečo veľmi temné a znepokojujúce. V prípade Slobodného Fóra sa mi opäť vynárajú slová sovietskeho vzpierača o tom, ako dôležité je udržať si nervy na uzde. Takisto to ukazuje, že ten, kto neznesie horúčavu, nemá čo hľadať na slnku (nechcem povedať – v pekle).
Ostatné strany – KDH, SMK, SDKÚ-DS, Smer – sú, dá sa povedať, adepti na finále play-off. Smer by si mal dávať pozor na prehnané sebavedomie, (minule sa im to nevyplatilo) a takisto na to, aby sa nestali Detroitom Red Wings týchto volieb. Netreba zabúdať, že v posledných dvoch voľbách bol víťaz porazený. Zrejme je u nás ťažké byť favoritom. KDH a SMK sú jasne vyprofilované strany, s ktorými inak zmýšľajúci zásadne nesúhlasia, no už len to, že s niečím môžme zásadne nesúhlasiť znamená, že máme aspoň akú-takú predstavu, o čo tým stranám ide (čo nie je samozrejmosť). Sú v parlamente vlastne odjakživa a aj keď sa veľa ľudí tvári, že sa s nimi nechce hrať, potajme chce byť každý s nimi v skupine. Sú niečo ako basa a bicie, bez ktorých sa rock hrať nedá (aspoň nie u nás). Čo povedať o SDKÚ-DS? Šikovnými ťahmi sa im podarilo v minulých voľbách nepríliš jagavé preferencie pretaviť do de facto víťazstva. Pripomínajú Edmonton Oilers, ktorí z posledného miesta postúpili až do finále Stanley Cupu a i keď štatistiky hovoria proti nim – dobrá obrana je dobrá obrana.
Spektrum by nebolo kompletné bez večného smoliara – natural born loser. U nás je to OKS, paralely sa mi teraz nechce hľadať. Strana, ktorá je preplnená vzdelanými ľuďmi, ba až priamo intelektuálmi pravdepodobne opäť raz ostane pred bránami parlamentu. Jednoduchšie by bolo, keby strany museli povinne robiť IQ testy, no otázka je, ako by sme dopekla zaplnili tých 150 kresiel?
