Plazil som sa po lúke pri nejakom kostole, musel som ísť k starej stanici. Hneď vedľa býval Lacko a mal môjho psa. Chcel som mu zavolať, aby mi ho doniesol, lebo sa už oteplilo, ale niekto mi zobral telefón. Nebo bolo pudingovo ružové, vo vzduchu bolo cítiť niečo ako muškátový orech a veľa ľudí sem-tam niečo zakričalo. Došiel som k stanici. Velikánska sivá betónová stavba, samé prechody a prístrešky, zhrdzavené koľajnice na spráchnivelých drevených pražcoch. Násypy zarastené dvojmetrovými burinami. Musel som tam prespať, lebo keď som sa zobudil, bolo nádherné ráno, slnko už hrialo a počul som, ako niekde nablízku zastavil autobus. Ozvalo sa dlhé syčanie (otvorili sa dvere), potom chvíľu len voľnobeh motora a potom dlhé tííííííííííííííííít a ďalšie syčanie, sprevádzané záberom spojky. Napadlo ma, že to bude Šesťdesiatka. Lacko už určite vstal. Prešiel som krížom cez starú stanicu a vošiel som do starého domca bez dverí. V predsieni bol starý vešiak, pod ním nejaké topánky. Zastavil som sa pred zrkadlom a krátko sa na seba pozrel. Starý sveter, menčestrové nohavice a plátené Converse, ktoré boli kedysi biele. V izbe napravo reval televízor. Nikto. Vypol som telku a sadol si. Napravo od televízneho stolíka bolo za záclonami veľké okno. Garniže. Obzrel som sa za seba a zbadal som nízku obývaciu stenu. Nad ňou visel rám a v tom ráme bol vyšívaný obraz a na tom obraze bola misa a v tej mise boli hrušky a jablká a slivky a hrozno. Na obývacej stene ležala malá truhla s kovovým krížom na veku. Vyšiel som von a vyfajčil asi pätnásť cigariet, kým sa zotmelo. Lacko sa vrátil z tábora.
„Kde je pes?“
„Neviem“
„Ale veď som ti ho dal“
„Neviem“
„Musíš mi pomôcť“
Lacko prikývol, vošiel dnu a vrátil sa s guľovnicou.
„Poďme“
Začalo snežiť. Lacko začal chodiť dozadu ako rak a kmitať rukami; guľovnica bola nabitá a sem-tam vystrelila. Kde je pes? vŕtalo mi hlavou, lebo bolo jasné, že som nejakého psa mal. Inak neviem, prečo mám v izbe asi pol tony psích granulí.
