Svokrovci
desí ma chodiť k svokrovcom. Za prvé: sú dotieraví. Každýkrát, keď tam prídeme, je to stále o tom istom:
„kedy kúpiš auto?“
„nikdy“
„ako to – nikdy?“
„tak“
Postupne sa síce opijeme, ale nerád sa opíjam s dotieravými ľuďmi. A keď odchádzame, odmietnu nás jej rodičia vziať na výpadovku. Vraj sú priliš opití. Dotieraví ľudia, tak sa mi zdá, neznesú pijatiku. Všetko sa hýbe
Tlačí bicykel popri ceste a takto premýšľa:
Hýbem nohami, tým sa celé telo hýbe, no ruka, ktorá drží bicykel, sa zdá bať nehybná. Ale kdeže! Hýbe sa, veď sa v nej hýbe krv. To zem podo mnou je nehybná. Ale ba... veď Zem sa predsa kotúľa okolo Slnka. Hm. Tak žeby bolo Slnko nehybné? Ale ani to nie je celkom pravda.
Tak to je, že sa všetko hýbe, pomyslí si a stúpi do žuvačky. Kukurica
Stalo sa raz v jednej dedine: tá dedina bola priamo pod vysokou horou, no ako vysoká bola, to si už nepamätám – je to už dávno. V dome č. 10 žil muž, ktorý pracoval na kukuričnom poli. Kukurica ho živila celý rok. Muž každú jar natieral okenné rámy z oboch strán a mal auto, ktoré celú zimu neštartovalo.
Vedľa neho bývali spolu dvaja ľudia, muž a žena: tí sa neustále škriepili a robili si napriek. Raz muž neprišiel domov; žena čakala, čakala, potom predala dom susedovi a niekam odišla. Úradnícky večierok
divoké gestikulácie nemých analfabetov, snažia sa povedať iba: KTO SEM VPUSTIL TOĽKO KOMÁROV?
skupinky obedujú uprostred všeobecnej diskusie o zrušení odkazu renesancie a o prijatí povolenia na nerušený chov parných motýľov / každú chvíľu im vypadne z kútika úst omrvinka veľká ako polovica autobusu / niekto sa pre ňu musí vrátiť, napadne ma, bežím do kôlne po siedmy krčah ranného brizolitu / Danka spí na molitane pod oknom a každý osemnásť minút požaduje, aby jej niekto zasvietil kaleidoskopom do nosu / i keď má právo baviť sa, je to predsa len autorita; tie by nemali spievať Sedemdesiat sukien mala v silnejúcom daždi bez ponožiek a primeraného doprovodu ľudských múch alebo aspoň hltača olovených žabiek / steny sa zrútili keď som polieval papriky štrkom, prach mi sadol na plecia a spýtal sa ma, prečo nemôžem vôbec jesť. Uväznený Keď som sa zobudil po neviemkoľké ráno za sebou vo väzení, nepripadalo mi to už ako zlý sen – nie: to som už začínal mať istotu, že ma skutočne zatkli a odsúdili. Natiahol som sa, chvíľu som si hovoril potichu nejaké veci, potom ma napdlo, že by som sa mohol vysrať a prísť tejto mojej situácii na koreň. Záchody vo väzení sú nepomerne čistejšie ako v škole, kde som trávil mladosť. Veľká potreba je moja modlitba: Tráviaca sústava čo si v útrobách mojich, staň sa vôľa tvoja atď. Vtedy nerád bývam rušený. Radosť zo skvelej stolice mi umožnili zorientovať sa v tomto zmätku a svitlo mi:Niekedy minulý rok som šiel po meste a napadlo ma, že by som niečo mohol čítať, tak som sa šiel zahlásiť do knižnice. Vyplnil som prihlasovací formulár, ale rozmyslel som si to a šiel radšej do cukrárne. Vtedy niekedy som stratil prihlasovaci formulár z knižnice s mojimi údajmi. V cukrárni mi však tie údaje chýbali, lebo som chcel dva krémeše. Nedalo sa nič robiť, musel som stadiaľ preč. V tomto sú cukrári neúplatní. V inom zasa neuplatniteľní. Pri fontánce ma čakal pes, tak som ho odviazal, okúpal, no akási pani z Novej Bane mi povedala, že nemám psa ani roštenku, tak som si ľahol. Teraz musím končiť, je čas nastúpiť do práčovne. O dobrých a zlých veciach
nedávno sa ma môj urológ spýtal, čo je dobré a čo zlé. Je možné, že otázku položil ináč, no bol som zaneprázdnený hatením štyroch ondatier v pravom náprsnom vrecku môjho dlhého kabátu z roku 1908...
Zdvihol som oči, akoby v ráme, a povedal som nasledovné:
„Dobré? Hm, no strihanie nechtov je dobré. Mrazená torta s mandľami je dobrá, aj keď je človek vegetarián.
„Zlé? Dážď – keď padá priamo do krku. Kvety – keď mi korenia v očnej jamke. Slnko – keď musím počúvať Belafonteho uprostred tajgy iba v šiltovke s aktovkou plnou betónu, so starou lyžiarskou palicou v ruke, čo mi slúži ako mikrofón pri verbovaní...
Prečo sa vlny nezmestia do tuby vlasového gélu a každý piaty utorok nevyhrám protézu kolena v miestnom krematóriu? Prečo mäso nemôže utiecť s cenovkou pod pazuchou? Dobro a zlo sú niekde medzi kukuricou v náleve a importovaným bôbom. Vynálezca kruhu s roztiahnutými nozdrami nastražil klepec pre Chodiace Obočie, ktoré nechce brať dane a nevie hrať šnaps / tieň, samotne krúžiaci pod krkom nadrozmernej sochy jednorukého huslistu, si stiahol umlé fúzy a očaril hrajúce sa deti zubami, ktoré by nevymenil ani za noc so svojou priateľkou, Práve Sa Zobúdzajúcou Parochňou / svadobný sprievod padol k zemi, začal lízať tesnenie a husým pochodom čelom vbok šiel do najbližších domácich potrieb ukázať hviezdam, ako sa správne leje aviváž do drvičky odpadu. Inscenácia
V roku 1994 Milá Danka nastúpi do autobusu. Na jedinom obsadenom sedadle sedí starena. Má tmavé pančuchy, naskladanú sukňu, ošarpanú brošňu a tašku z umelej kože, v ktorej sa toporí dáždnik. Milá Danka jej ukáže preukaz zdravotne postihnutého. Chvíľu sa mohlo zdať, že starena vyťahuje dáždnik, no vytiahne preukaz zdravotne postihnutého. Prestrih 1
Na jar 1986 má Milá Danka jeden rok a hrá sa na májovom Slnku, z ktorého akoby padali malé izotopy. Milá Danka má veľmi rada izotopy, spokojne mľaská. Prestrih 2
Izotopy sa Vašej dcérke usadili v okolí panvy ehm ehm, zakašľal fúzatý doktor,
ktorému trčí drevená palička z ruky – práve ju vybral Milej Danke z krku.
Nemôže dlhšie stáť, pokračuje doktor, inak jej izotopy padnú do nôh, odrazia sa od klenby a udrú do čelustí.... Milá Danka potom kusnutím dekapituje odleptaním aspoň dvoch ľudí v jej okolí. Milá Danka dostala preukaz.
Tuhá bitka dvoch žien v autobuse roku 1994 Starena si strhne svoje zvršky; pod nimi má supermanovský kostým s veľkým nápisom TBC, ktorý sa jej naťahuje až k stehnám. Ústa sa jej zväčšia na trojrozmerný násobok a začne chrchlať koky. Milej Danke vystúpia na pery izotopy. Autobus v roku 1994 jemne vybuchne v poobednej horúčave. Spánok pri vode
Nechcel som ho uraziť, naozaj. Je to lož. Zmienka o tom, že ukradol mojej žene zuby, nemala byť braná doslovne. A vôbec, prečo sa tak zakrádal, keď máme zvonček? Je síce pravda, že nemáme dvere. Už som volal klampiara, no nemal dosť dlhú šnúru od televízora, či inú výhovorku. Žena spí vedľa vane, má rada spánok pri vode, ja to neuznávam. Keď už človek musí ísť plávať, tak si má dávať pozor na zuby. Ako som oslepolOslepol som, keď som pozeral von oknom. Vlastne som sa pozeral na žaluzie, no určite som pripomínal človeka, ktorý pozerá von oknom. Najprv som si myslel, že sa zatiahli žaluzie. Veci zasvietili všetkými farbami a potom zhasli. Po tme som sa dostal k vypínaču. Asi vypli elektrinu, napadlo ma. Sadol som si na postel, chvíľu som premýšľal, potom som zívol a zaspal som. Ráno ma však načali obavy. Stále tma. To už som vedel naisto: slepota. Volám do roboty, vysvetľujem svoju situáciu a oni mi dovolili ostať doma. A to je všetko. Tak som oslepol. O starcovi
Starec sa smial Hahahahaha a škriabal si bradu ChrChrChr. Mal čierne kožené sandále a biele chlpaté nohy. A vlasy učesané dozadu. Kedysi bol učiteľ, ale potom bol vojak. Možno aj predtým. Pred čím? No predsa predtým ako raz večeral kura. Samozrejme. Výmena názorov
Idú anarchista a nacista na tandeme. Vtom ich predbehne satanista a zrazí sa s protiidúcim trockistom. Na miesto nehody sa zhŕkne množstvo ľudí – nechýbajú militaristi, royalisti, nihilisti, existencialisti, filatelisti, komunisti, klasicisti, altruisti, logicisti, narcisti atď. Vo vrave, ktorá sa rozprúdi, si nikto nevšimne, že už je noc, začalo mrznúť a nikomu sa nič nestalo. S výnimkou exhibicionistov, ktorí prechladli. Stopár
Stopára som si všimol včas. Prikráčal k predným dverám a bez slova ich otvoril; nasadol; a zavrel za sebou.
„Fajčíte?“ spýtal sa.
„Áno“
„A jednu cigaretu by ste mi nedali?“
Podal som mu cigaretu, dal si ju do vrecka na košeli a opäť sa odmlčal. Drôty spievali nad cestou v horúčave, ktorá nám už týždne nedopriala oddych. Keď človek ležal bez pohybu iba v trenírkach s pohárom vody poruke, bolo to skvelé. Ale už aj tá najmenšia námaha – napríklad sedenie za volantom – dala do pohybu bioklimatizáciu tela.
Stopár sa očividne trápil, úzkostlivo civel dopredu na cestu a kde-tu si krátkym rukávom svojej košele otrel čelo.
„Chcete oheň?“ spýtal som sa ho.
„Nie ďakujem. Nefajčím“
Keby som tak nemusel šoférovať. Práve teraz:
ležal by som iba v trenkách
s pohárom vody poruke polhodinu bez pohnutia
