Úprimné priznanie zimyNa nádvorí sa hýbe lístie. Od oteplenia už nie je zlepené so starou dlažbou, je mu povolené nazrieť do vybitých okien, prekĺznuť pomedzi črepiny do zatuchnutého zámku. Sneh naviaty do kútov, žilky vody sa strácajú medzi doskami napuchnutými vlhkosťou.„Priznávam sa k samovražde,“ ozýva sa.V popolníku myšie výkaly. Čajový servis so zaschnutou usadeninou na dne, zoxidované lyžičky. Posteľ, akoby z nej niekto v rýchlosti vstal. Pach myší, hnijúceho dreva, ako aj mŕtvej čistoty zimného vzduchu. Je to cello? Vietor. Občas počuť krik vrán. Fotografie na kredenci, ktorým už nerozoznať tváre. Anonymná šeď podexponovaných spomienok tak starých, že je zbytočné zamýšľať sa nad časom. Bude dnes jasno?Pri sútoku„Jedlom rakovinu nevykúpiš,“ povedala spoza stola. Chytil som sa medzi nohami. Kým mi krv tečie v zápästí, je všetko dobre, nie? Stôl sa lepí, od nôh mi je zima. Ach, keby sa tu dalo najesť! V ponuke sú však len alkohol a cigarety a to je málo. Zatvorím oči. Stojím na mieste, kde zomrela neter Mikuláša Dzurindu. Neviem... mala už dvadsaťtri? Vyliezol som na tú skalu... borovice, smreky, riedke široké steblá trávy a korene ako žily obrov v štrkovitej pôde. Ľudia sa cítia povinní dať niečo najavo. Spievanie ku gitare namysleného jedináčika, potichu dúfajúc, že táto už musí byť posledná. Sneh ale všetko napraví. Svet nám dáva na známosť, že žijeme. Posledné slová pred ejakuláciou. Mágia nového života, pre ktoré tieto slová nič neznamenajú.Turecká káva s vodkouSnívam sen o vlastnej nesmrteľnosti, živený odďaľovaním smrti bez udania dôvodu. Osamote ma zaplavujú pocity viny. Je to to posledné, čo mám, čo nie je moje. Cesty, ktoré som meral zbytočne; melódia začutá vo vlaku, zabudnutá a pretretá novými obrazmi s pestrejšími a pestrejšími farbami, ďalej, až do oslepnutia (Topánky: koľko som ich už znosil a stále sú tu nové!).Stmieva sa už po štvrtej, ale Mesiac budí dojem dňa až do ôsmej, kedy chodím spať. Sv. Augustín bol nafetovaný Bohom, je ako Tim Leary – obaja proroci úpadku. Obaja díleri drogy. Droga ako okamžité spasenie. Instant Salvation. Dám si radšej turka s vodkou.PF 2008Mesiac v tvare kráľa hrajúceho na harfe. Koniec roka = pravidelný reset snov a nádejí, had zvliekajúci kožu; ideály s ich typicky trpkým koncom.Na hraniciMedzi Liptovom a Oravou. Medzi Chočskými vrchmi a Západnými Tatrami. Medzi Mikulášom a Tvrdošínom. Na tejto hranici nehorím, – mrznem. Všetko sa spomaľuje. Vraj mám rozdielnu veľkosť zreníc. Zarastám vousem / vlci už jdou sem... zatiaľ sú len okolo prameňa, no po zotmení som už radšej pri sviečkach a peci.BohoslužbaOpití nezamestnaní sa potácajú do kostola. Ani jeden z nich doma nemá viac ako 15 stupňov. Málo dreva. V kostole 18 ľudí – prišla celá dedina. Reč je o alkohole. Rozvracia rodiny; zlý príklad mládeži; a pod. Čaro cirkvi je v tom, že hovorí veci, čo všetci dávno vedia, no podáva ich ako prevratnú novinku. Keby častejšie (a viac ľuďom) opakovali túto lož, možnože jej začneme veriť.
