Bola raz jedna dážďovka, ktorá to prežila.
Jeden deň sa stretla s kvietkom.
„Fúúúúj aká odporná háveď...“ Povedal kvietok dážďovke.
Keď to počula dážďovka, tak by sklopila uši, keby ich mala, a odišla.
Takto sa to opakovalo aj s inými kvietkami a preto mala dážďovka veľkú depku.
Išla po lese a pofňukovala, že je škaredá, nikto ju nemá rád a nikto ju nepotrebuje...
Toto dážďovkine zúfalstvo počul starý dub. Dub, ktorý bol najstarším stromom v lese a všetko vedel, bol najmúdrejší.
-„Prečo plačeš?“ Opýtal sa dub.
- „Lebo ma nikto nemá rád,“ so sopľami na opasku odpovedala dážďovka.
-Strom sa otriasol ako keby rozmýšľal a povedal: „Keby vedeli tie kvietky aká si pre ne dôležitá, tak by ti
kládli svoje kvietky pod nohy.“
- „Ako vieš o tých kvietkoch a veď ja nemám nohy,“ povedala dážďovka.
- „Ty prekypruješ pôdy a hnojíš ju. Keby si to nerobila, tak by na nej nemohli rásť tie kvietky. Ja viem všetko a tamto bola metafora.“
-"Čo je to metafora?"
-"To ti nemôžem povedať, lebo by si vedela priveľa..." Povedal hapkajúco strom, lebo ani on nevedel všetko. Počul iba ako sa o tom bavia dvaja ľudia, ktorí okolo prechádzali.
Dážďovka poďakovala a s úsmevom išla späť na lúku, kde to všetkým kvietkom povedala aká je dôležitá...
Takto je to aj s nami. Každý z nás je dôležitý. Hoci by len umýval záchody, ale táto práca je potrebná až nevyhnutná pre ďalších ľudí, ktorí si chcú sadnúť na čisté wc. Ale aj s citmi je to rovnako. Bolesť predsa, hoci ju všetci zavrhujú, je tiež potrebná, už len preto, aby človek vedel, čo mu môže ublížiť.
Dážďovke to musel povedať až starý strom, aby to pochopila. Dúfam, že vy to už viete, že ste naozaj potrebný a to každý z vás...
PS: A keď nie, tak som vám to práve napísal ja...
