Už je to nejaký ten piatok, odkedy vyučujem na miestnej univerzite. Má to svoje úskalia, no zároveň aj nespočetne veľa možností a výhod. A popri tom som spoznal svoje schopnosti a naučil sa mnoho nových vecí, nie len o učení, živote, ale aj o sebe samom.
My máme hodinky, no oni majú čas
Hlavné motto je nepodliehať panike. Tá v tichomorskom regióne nemá svoje miesto a je takmer neznámym pojmom. Všetci, študentov nevynímajúc, majú svoje tempo života, svoj čas a škola ich hádam nerozhodí. Tak ako povedal známy slovenský cestovateľ a dobrodruh Martin Navrátil „My máme hodinky, no oni majú čas“. A v takomto duchu sa nesie aj prístup študentov k ich štúdiu. Veľká česť výnimkám.
"My máme hodinky, no oni majú čas."
Na úvod je potrebné napísať, že štúdium na Marshallovych ostrovoch je spoplatnené, a nestojí vôbec malý peniaz (zlaté naše školstvo, avšak…). Avšak, neexistuje žiadna priama úmera a záruka, ak je školstvo spoplatnené, tak sa k štúdiu dostanú len tí, ktorí na to majú vlohy a predpoklady. V preklade – vďaka príspevkom a štipendiám majú na to v konečnom dôsledku všetci na Marshallovych ostrovoch.
Masívne financované školstvo
Študenti dostávajú štipendium a celé školstvo je masívne financované Spojenými štátmi (tak ako takmer každá oblasť verejného života na ostrove). Najlepší študenti, ktorí chcú niečo dokázať, pokračujú v štúdiu na amerických univerzitách. Väčšina takéto ambície nemá. Sú spokojní a radi na svojom ostrove. Svojim spôsobom, je to idylka nejedného západniara – bývať na opustenom tropickom ostrove, celoročné leto, nerobiť takmer nič...
Avšak, aby som vyzdvihol aj ambiciózne projekty, študentské organizácie majú silné slovo v boji proti klimatickým zmenám a celkom sa im darí. Marshallove ostrovy sú ohrozené zvyšujúcou sa oceánskou hladinou. Snažia sa o budovanie udržateľnej námornej dopravy za použitia prírodných zdrojov. Až čas ukáže, nakoľko úspešne.
Kde hľadať motiváciu?
Najväčšou výzvou je pre mňa motivácia študentov. Nie je to ľahké z pozície učiteľa, no zároveň z môjho pohľadu nie nesplniteľné. Osobne sa riadim heslom môjho večne pozitívneho otca, ktorý nám odjakživa doma vštepoval - „Všetko sa dá, ak sa veľmi chce“. A zobral som si to k srdcu! Nepoznám výhovorky „nedá sa“ a „neviem“. Rovnako pristupujem k svojim študentom, pre ktorých motivácia študovať a dosiahnuť niečo leží hlboko pod primárnymi životnými potrebami (mať strechu nad hlavou, jedlo). Aj v náročných životných situáciách musí byť učiteľ ten, kto pomôže, usmerní a príde s riešením „Ako na to, pane učiteli?“ A tak je to fajn. Neraz je to ťažké, no našťastie stále riešiteľné. A čas stále vyrieši aj ten „najzapeklitejší“ problém.
"Všetko sa dá, ak sa veľmi chce."
Časom sa to mení, aspoň finančne. Študenti sú podporovaní štipendiami, fondami, príspevkami od výmyslu sveta. Má to aj negatívny následok.
Čo robia študenti s toľkým množstvom peňazí? Motivuje ich to k štúdiu? Celý článok si môžete prečítať tu (klik).
