Hneď na úvod chcem dať jasne a dôrazne najavo, že sa nesnažím vrhnúť zlé svetlo na inštitút Mestskej polície, a ani mesto Považská Bystrica. Sám som v ňom vyrastal a mám naň veľmi veľa pekných spomienok. Konanie ktoré zverejňujem, je konaním konkrétnych osôb. A podľa môjho názoru je toto konanie v prudkom rozpore s postavením, ktoré zastávajú. Berme to teda ako príklad, ako sa veci nemajú robiť. Berme to zároveň ako podnet k tomu, čo by sme už nemali týmto ľudom dovoliť robiť ďalej...
Takže začnime otázkou: Smie Mestská polícia šikanovať občanov?
Je tak trochu ťažké nájsť tu správnu hranicu medzi informáciami, ktoré sú osobné, a informáciami ktoré sú potrebné k rozoznaniu pochybenia ľudí "pri moci". Budem sa snažiť o tento kompromis. Tu a tam uvádzam informácie od svedkov - vtedy hovorím o svedkoch ktorých dôveryhodnosť sám nespochybňujem a ich mená neuvádzam len z dôvodu ochrany ich súkromia a osobnostnej integrity. Väčšina z nich je v priamom príbuzenskom vzťahu s aktérmi príbehu. Veľmi rád ich mená poskytnem orgánom činným v trestnom konaní, za predpokladu že usúdia, že je načase konať.
Pár verejných, poväčšine na internete dostupných informácií:
Ing. František Martaus, PhD. - poslanec Mestského zastupiteľstva v Považskej Bystrici. František, alias Fero.
Podľa informácií z kruhu rodiny (Ferova dcéra) sa Fero okrem iného veľmi dobre pozná aj s pánom Róbertom Ficom. Hrávali spolu futbal, pri stretnutiach "mocných" sa títo dvaja objali tam, kde sa inak iba podávali ruky. Tento fakt uvádzam výlučne s cieľom naznačiť, že sa v prípade Fera nejedná o "nikoho", lež o človeka s konexiami. Nie je mi známy akýkoľvek súvis medzi prípadom opisovaným v tomto článku a pánom Ficom.
kpt. Juraj Lieskovský - náčelník Mestskej polície v Považskej Bystrici. Jeho sesternica z druhého kolena je Soňa, dcéra Františka Martausa.
Pozorný čitateľ neprehliadne náznak určitého prepojenia týchto dvoch osôb. Považská Bystrica je jedna veľká rodina, a podľa výpovedí svedkov existuje množstvo ďaľších rodinných väzieb medzi samosprávou mesta Považská Bystrica, jeho okresnou prokuratúrou a jeho okresným súdom. Na rodinných väzbách samozrejme nie je nič zlé, práve naopak! Pokiaľ však neznamenajú dvojaký meter pre členov, a nečlenov...
Príbeh sa začína manželskými nezhodami Ferovej dcéry Soni a jej manžela, ktoré však nie sú predmetom tohto článku. Soňa má dve krásne malé deti, Soňa má manžela, a Soňa má problém. Tento sa rozhodne riešiť odchodom zo spoločného domova, proti manželovej vôli. Bez zachádzania do detailov uvádzam, že v rodine nikdy nedochádzalo k násilnému konaniu z ktorejkoľvek strany. Ani pred, a ani po tomto rozhodnutí, až dodnes.
Sonin manžel, nazvime ho Ľudovít, je od začiatku proti tomuto odchodu. On sám má veľmi blízky a dobrý vzťah k deťom. Dokazujú to aj nespočetné videozáznamy - ich zhotovovanie, strih a publikovanie v kruhu rodiny je Ľudovítov koníček. Objektívne vzaté majú obaja rodičia veľmi dobrý vzťah k deťom. Ľudovít bol v tom čase dokonca ochotný pokračovať v spolužití vo formálnom manželstve a spoločne sa aspoň podieľať na výchove detí.
31.8. Soňa oznámi Ľudovítovi SMSkou, citujem: "Budem teraz s deťmi u rodicov, maju vsetko zabezpecene, budem ta informovat ako sa majú". Nedá mi nespomenúť, že v neskoršej žiadosti o rozvod doslovne stojí "...bola nútená odísť z bytu..." - ale to je ďalší príbeh.
1.9. príde do ich (Soni a Ľudovíta) spoločného bytu Soňa v sprievode Mestskej polície. Z výpovede Ľudovíta, očitého svedka: "Prvý policajt vošiel bez slova a bez opýtania dnu, druhého som potom pozval dnu sám, aby neboli stále otvorené bytové dvere. Dôvod návštevy uviedli, niečo v zmysle „asistencia a ochrana pred osobnými útokmi a domácim násilím“."
V tejto domácnosti nebolo nikdy konané a nikdy hlásené akékoľvek násilie. Sám nepochybujem o tom prvom, to druhé je veľmi jednoducho overiteľné.
Mestská polícia naložila Soňu s vecami, ktoré si zo spoločnej domácnosti "vybrala", do auta Mestskej polície, a odviezla preč. K Ferovi.
2.9. sa Ľudovít, spolu so svojím otcom ako svedkom, išiel informovať na MsP na základe čoho Mestská polícia vlastne v tomto prípade konala. Službukonajúci policajt im povedal, že tak konali na základe rozhodnutia Okresného súdu v Považskej Bystrici. Máme teda dvoch očitých svedkov! Číslo súdneho rozhodnutia však bohužiaľ už tento pán policajný úradník nevedel. (neexistovalo?)
Na ďalšie otázky dostal Ľudovít už iba odpoveď, "že oni nevedia, že to robili kolegovia, že sa má informovať u náčelníka Mestskej polície (pán Juraj Lieskovský), alebo na Okresnom súde.
Vsuvka: Zo žiadneho z radu súvisiacich policajných zásahov nebol doteraz vyvodený žiaden zápis, priestupok, alebo nič podobné. Na priamu otázku náčelníkovi MsP Považská Bystrica pánu Jurajovi Lieskovskému dostal Ľudovít odpoveď: "Iba ja rozhodujem kam vyšlem hliadku!"
Prvé rozhodnutie súdu o dočasnom zverení detí Soni a Ľudovíta do osobitnej starostlivosti matky má dátum 4.9.
Rozhodnutie samotné a okolnosti s ním súvisiace budú námetom na môj ďaľší zo série článkov o tomto prípade.
Majú Považskobystrickí mestskí policajti naozaj k dispozícii schopnosť vidieť do budúcnosti? To by sme mohli dostávať pokuty za parkovanie ešte predtým, než sme v krásne a drsne chladné januárové ráno oškriabali auto od námrazy..
Alebo sa len pomýlili, a pri neskoršom šetrení budú tvrdiť, že nekonali na základe rozhodnutia súdu, ale napríklad (šikovný právnik vymyslí milión iných dôvodov...) len Soninho návrhu? Takýto návrh si dokáže zaobstarať takmer ktokoľvek a takmer kedykoľvek...
A aj keby, oprávňuje MsP informácia o možnom budúcom zverení detí do osobitnej starostlivosti na takýto zásah? Bez akýchkoľvek známok násilia, či čohokoľvek čo by deťom, o ktoré ide, naozaj ubližovalo? Aha, "Iba ja rozhodujem...", pochopené.
Ľudovít nikdy predtým, a ani nikdy potom, nebránil Soni v konaní spojenom s jej vysťahovaním sa. I keď s ním od srdca nesúhlasí. Pár dní nato navštívila Soňa ich spoločný byt znovu, tentokrát v sprievode ďalšieho bratranca Antona, a Ľudovít jej okrem dohovárania nijak nebránil pobaliť si veci o ktoré prejavila záujem.
Sám poznám Ľudovíta, a poznám veľa ďalších ľudí čo ho poznajú. Všetci z nich sú pripravení verejne povedať, že Ľudovít je dobrý človek. V živote nebil ženu. Ani deti. Nikdy.
6.9. Stretnutie Ľudovíta s deťmi po takmer týždni odlúčenia. Zo stretnutia mám k dispozícií videozáznam. Deti sa tešia, že trávia čas s otcom. Soňa sa po chvíli začne správať hystericky. Telefonuje. Je vulgárna. Fyzicky napadne otca pri pokuse objať dieťa. Po čase dorazí Fero, a na existujúcom videozázname je jasne počuť jeho slová "za chvíľu sú tu žandári a je to vyriešené". Fero neklame, a po chvíli naozaj dorazí hliadka Mestskej polície. Ľudovít je medzičasom preč, tak legitimujú aspoň jeho otca. Legitimovať ďalšie stránky, Fera a jeho spoločníka, ich ani nenapadne.
Sťažnosť na konanie MsP v Považskej Bystrici bola medzičasom posunutá na prokuratúru a ďalej na kriminálnu políciu. Čo znamená minimálne toľko, že ani prokurátor si ju nedovolil šmahom ruky zmiesť zo stola. Uvidíme...
Je nesprávne zneužívať postavenie verejného činiteľa na dosiahnutie osobných cieľov.
Je smutné vidieť ako moc a známosti valcujú zdravý rozum a lásku k deťom.
Je bolestivé počúvať ako deti plačú a byť bezmocný im pomôcť.
A je choré zatvárať pred tým oči, lebo to "nie je môj problém".
I keď to nikomu neprajem, jedného dňa môže byť Ľudovítom každý z nás.
