Ako som opísal v predchádzajúcich článkoch, Okresný súd v Považskej Bystrici predbežným opatrením zo začiatku Septembra odstavil Ľudovíta od akéhokoľvek normálneho kontaktu s vlastnými deťmi. Argumentovalo sa klamstvami a pochybnými potvrdeniami z ešte pochybnejších časov. Zúčastnené inštitúcie konali nanajvýš neobvykle, a nesmierne rýchlo.
Inak, taká perlička. 3.9. telefonuje na Okresný súd Ľudovítova právnička, aby sa informovala o spise. Ten však podľa informačného oddelenia neexistuje. 4.9. tam Ľudovít ide osobne, opäť tá istá odpoveď. Taký spis neexistuje. V spise samotnom je zápisnica o tom, ako sa Soňa dostavila na súd a niečo tam s pani sudkyňou riešila. Aj za prítomnosti asistentky. Zápisnica má samozrejme číslo spisu. Práve toho, čo v tom čase neexistuje. A zápisnica ma dátum 2.9... Bravó, pani Samosudkyňa! Informačné oddelenie máte na prízemí. Určite okolo neho každý deň chodíte. Čo tak ich informovať? Aequitas in iudiciis inter litigantes servanda est.
Prešli dva mesiace a veci sa vyvíjajú. Soňa podala návrh na rozvod. Soňa podala na Ľudovíta trestné oznámenie ohľadom týrania jej, a detí. Ale pekne po poriadku... Takže tu máme existujúco-neexistujúci spis, predbežné opatrenie Okresného súdu, a Ľudovíta bez zmysluplných možností vidieť vlastné deti. Čo bolo ďalej?
Voči tomuto rozhodnutiu sa Ľudovít odvolal. Tu bohužiaľ tempo Okresného súdu kleslo takpovediac na bod mrazu. Žeby bol vyčerpaný zo superrýchleho konania pre Soňu? Veď uznajte:
18.9. Podané odvolanie na Krajský súd v Trenčíne
21.9. Okresný súd požiada Soňu o vyjadrenie
24.9. Soňa si vyzdvihne žiadosť súdu o vyjadrenie
1.10. Príde Sonino vyjadrenie na súd
5.10. Ľudovítove odvolanie príde na Krajský súd (po 18tich "nekonečných" dňoch v Považskej...)
23.10. Krajský súd rozhodne
28.10. Rozhodnutie sa dostane k Ľudovítovi
Takže už nie 4 dni, ako v prípade Soninho predbežného opatrenia. Ale 40. A aj toto je skreslené, pretože Soňa bola schopná svojím predbežným opatrením argumentovať už v čase, kedy v podstate neexistovalo. Aequitas est quasi aequalitas.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí potvrdil Ľudovítove výhrady voči predbežnému opatreniu Okresného súdu, ktorý nijak neurčil styk otca s deťmi. Tak ako každý racionálne zmýšľajúci človek pochopili, čo toto rozhodnutie v praxi pre Ľudovíta znamená. A keďže podľa Krajského súdu neexistuje žiaden reálny dôvod brániť Ľudovítovi styku s deťmi, upravil ho na každý nepárny víkend bez prítomnosti matky. Apropó, už v samotnom zázname z pohovoru z UPSVaR, zámerne vykonanom bez prítomnosti otca, totiž stoja protichodné vyjadrenia Šimona poukazujúce na manipuláciu. Šimon tam vraj najskôr tvrdí: "...(na dovolenke v Tatrách)...ja som sa rozplakal a tato ma potom zbil po hlave". O štyri vety neskôr: "Ja sa tata nebojím, na dovolenke nám bolo dobre."
Piatok 6.11. mal byť pre Ľudovíta veľký deň. Po vyše dvoch mesiacoch mal konečne dostať deti na víkend. Tak rozhodol Krajský súd. Bohužiaľ od 31.8., kedy Soňa odišla s deťmi zo spoločnej domácnosti, sú deti nesmierne chorľavé. Takmer vždy, keď je dohodnuté stretnutie s otcom, príde náhly zdravotný problém, únava, choroba. A tak aj dnes ráno - deti museli k doktorke. A obe sú choré.
V porovnaní s tým, ako bývali deti choré v časoch, keď ešte žili v spoločnej domácnosti, je zjavné, že im zmenené prostredie vôbec neprospieva. Ich matka sa o ne zjavne nedokáže poriadne postarať. Tým trpí ich zdravotný stav. Tým trpí ich vzťah s otcom, ktorého skrze chorobu nemôžu stretávať. Ako aj Šimonova školská dochádzka.
A to nie je všetko... Vychádzajú na povrch ďaľšie "zaujímavosti" o prostredí, do ktorého Soňa deti priviedla.
Viete si predstaviť zdesenie rodiča, keď mu 7-ročný syn po návrate domov ukáže, že má pištoľ? Na fotke k článku je skutočne Šimon. Dostal od dedka... Samozrejme, že z toho medzi Ľudovítom a Soňou vznikla hádka. Soňa sa nakoniec snažila o kompromis: dohodu, že takéto "hračky" ostanú v byte jej rodičov a Šimon si ich nebude nosiť domov. Toto komunikovala aj dedkovi Ferovi. A aby presvedčila Ľudovíta, ukázala mu na svojom mobile dve stránky SMS správ z tejto komunikácie. Ľudovít si ich v Soninej prítomnosti odfotil. Chcel s nimi neskôr konfrontovať dedka Fera a žiadať ho, aby prestal s takýmto vplyvom na jeho syna. Šimon má totiž mladšiu sestričku, s ktorou sa občas háda, či sa dokonca bijú. Čo ak raz .. na toto človek radšej nechce ani pomyslieť.
V SMSkách sa dedko Fero pýta na to, či Šimon nemal problémy kvôli zbrani. Na čo Soňa odpovedá, že Šimon problémy nemá, ale že asi bude lepšie nechávať to (pištoľ) u nich (u dedka Fera).
Toto všetko sa udialo niekedy v Apríli. Prešlo vyše pol roka a na zbraň, ako aj na spomenuté SMSky, ktoré boli Ľudovítovi ukázané, sa zabudlo. Až do času, kedy Soňa presťahovala deti k dedkovi Ferovi. K zbrani. Až do času, kedy Ľudovíta obvinila z toho, že ju aj deti týra.
Čo čert a Sonina rodina nechceli, tieto informácie sa anonymným podaním dostali na Okresnú políciu v Považskej Bystrici. Kde už medzičasom prebieha trestné stíhanie proti Ľudovítovi ohľadom týrania Soni a ich spoločných detí. Podľa sprievodného textu išlo o fotografie pôvodných Ľudovítových fotografií (SMS). Takéto fotografie sa však dajú veľmi jednoducho vyrobiť, a podvrhnúť. Dá sa im teda veriť?
Krátko na to príde Soňa so štátnou políciou do ich spoločného bytu, v ktorom teraz býva Ľudovít. A okrem iného, hľadá svoj mobil, ktorý už nejaký čas nepoužívala. Je otázne prečo tak náhle, keďže SMSky poskytla ona sama ešte v Apríli, keď s Ľudovítom žila v spoločnej domácnosti. Žeby sa bála, čo všetko by sa na tom mobile ešte dalo nájsť? Ľudovít ten mobil nemá, Soňi sprístupní všetky skrine a miesta ktoré len chce. Nech sa presvedčí sama.
Na rodinnom videu, ktoré mám k dispozicií, Soňa v prítomnosti dvoch príslušníkov štátnej polície, Ľudovítovho otca a Ľudovíta povie: "Ja by som rada povedala, že boli fotené a anonymne na internete zverejnené SMS správy z toho mobilu." To, že boli fotené, by si mala pamätať. Bola pri tom. Soňa tým zároveň priamo potvrdila existenciu a pravosť týchto SMS.
Ako môže dedko Fero, legálne držiaci strelnú zbraň a podľa jeho vlastných slov "majúci na ňu všetky testy", dať pištoľ do rúk 7-ročnému dieťaťu?
Ako môže babka Eva, riaditeľka škôlky v Považskej Bystrici, obraňovať toto správanie pred Ľudovítom slovami "Dali sme pozor aby v nej neboli náboje..."?
A ako môže matka Soňa tolerovať či dokonca súhlasiť s tým, že jej otec a rodina takýmto spôsobom vychováva(jú) jej dieťa?
Takto sa správa zodpovedná matka? Agentes et consentientes pari poena plectentur.
Ale nie! Namiesto toho budeme robiť z Ľudovíta, jediného človeka ktorý sa v tomto Ferovi postavil, tyrana...
