Commedia dell'arte

Prológ

Kým harlekýn drží Bohu opraty,
kým nás Boh drží za šticu,
kým možno staviť jedna k tisícu,
kým sa k nám hracia kocka obráti.

I.

Najprv ho tajne uhranula,
a neskôr ukrižovala
na svieže stehná bohorodičky,
kde v nočnom sene zíva mula,
kde do dier prská povala,
kde králi s darmi šliapu chodníčky.

II.

...aby sa dvaja páni
bozkali inej noci
pre obom známy pocit
v záhrade Getzemani.

Snáď si potrebovali byť blížni
v búrkou rozvlnenej tráve,
v okamihu, keď im práve
lížu rany elektrické blizny.

III.

Na stehná panien,
náš drahý pane,
ukrižuj svoje dlane.
Nech sa tak stane.

O chvíľu skončí premiéra,
kriticky si ju preveria,
vyčíslia podvečerné bozky
ziskami svätej celulózky.

Epilóg

Z výšok padá opona
za potlesku hertzov
za pot lesku hercov,
zvyšok pannám do lona.