Písmo:
A-
|
A+
Vlastním obraz na ktorom umrie Puškin.
Onedlho. Guľka mu trhá telo.
Možno ho to ani moc nebolelo;
popil vodky za dva-tri silné dúšky.
Dusivé tiene v oleji, hrubé štetce,
strelný prach uprostred neskončenej básne,
keď sa vlastne krásne zvláštne zhasne;
odchádzať sa naozaj ešte nechce.
Teraz sa nežije, ani nezomiera.
Básnika šteklia relatívne štetce
na moment, ktorý sa času rehce,
kým vyschne plátno, farby, viera.
Neplaš sa, a pamätaj si ho teraz,
ty môj zamat prestrený pod mŕtvolu,
namaľuj ma v predstavách alkoholu,
ako strela cez celé telo preraz.
