Ukazuje sa preto, že bolo asi chybou, ak členské krajiny používajúce jednu menu majú spoločnú centrálnu banku, ale nemajú spoločné ministerstvo financií. Členské krajiny sa čiastočne snažili riešiť tento problém vytvorením Európskeho fondu finančnej stability, ukazuje sa však, že aj toto opatrenie je nedostatočné. Pomoc vysoko zadlženým krajinám v podobe reštrukturalizácie dlhov v roku 2013 môže byť totiž nášlapnou mínou aj pre krajiny ako Nemecko alebo Francúzko. Urýchlená reforma pravidiel eurozóny je preto viac ako naliehavá, pretože dlhová kríza Grécka a Írska ohrozuje všetky ostatné členské štáty.
Reforma pravidiel však musí v prvom rade riešiť skutočnosť, že euro rozdelilo Úniu na bohatšiu a chudobnejšiu časť. Pritom sa očakávalo, že euro bude jednotlivé členské štáty spájať a vytvárať synergický ekonomicko-hospospodársky efekt. Realita ale ukazuje, že vytvára rozdiely a rozdeľuje eurozónu na dvojrýchlostnú. Bolo by preto potrebné nastaviť taký systém, aby ekonomicky silnejšie štáty vo väčšej miere investovali do chudobnejších krajín.
Tieto investície by však mali byť zamerané viac na tvorbu pracovných miest a následnému zvyšovaniu sociálnych štandardov občanov chudobnejších krajín ako cenovej stability a udržateľného rastu. Otáznym zostáva aj uplatnenie finančných sankcií, ktoré predstavujú najprv neúročený vklad 0,2% HDP plus 1/10 rozdielu medzi dosahovaným deficitom verejných financií a referenčnou hodnotou 3% HDP, ktorý sa po dvoch rokoch pri pretrvávajúcej existencii nadmerného deficitu premení v celom objeme na pokutu.
Reštrukturalizácia dlhov bude totiž určite bolestivá s niekoľkoročnými dopadmi na postihnuté krajiny a uplatnenie sankcií by mohlo situáciu nielen postihnutej krajiny, ale aj celej eurozóny ešte viac zhoršiť. Budú preto potrebné dostatočné stimuly na podporu ekonomiky v rámci celej eurozóny, ktoré pomôžu ekonomickému rastu zaostávajúcich krajín.
