Potraty, LGBTQI+, klimatická kríza…
Slovenskú spoločnosť dnes polarizuje množstvo tém. Od potratov, cez práva sexuálnych menšín, až po klimatickú krízu a formu jej (ne)riešenia. Nepomáha tomu ani politická scéna, ktorá sa nás často snaží vhodiť do čierno-bieleho videnia sveta, akoby neexistovala možnosť spoločenského kompromisu podloženého dátami a faktami. Aj vďaka tomu sa dnes vyostruje jazyk obyvateľstva nie len na internete, ale aj vo verejnom priestore. Buď A alebo B, buď tak alebo onak. Akoby ľudia už nechceli ani počuť iný názor, či argumentáciu. Niekedy sa mi dokonca zdá, akoby na to ani "nemali čas" a radšej sa tak uzatvárajú do svojich extrémne vyhranených bublín. Sám sa v takej často ocitám, pretože je tam komfortne. Nemusíte sa s nikým doťahovať a žijete si svoj život, obklopený ľuďmi s podobnými, či dokonca rovnakými názormi. V skutočnosti sme ale jedna spoločnosť a chtiac-nechtiac spolu budeme musieť spolupracovať, pretože najbližšie roky budú len ťažšie a ťažšie.
Občianske zhromaždenia
Pred pár dnami som pozeral rozhovor Zuzany Kovačič Hanzelovej s predsedom PS Michalom Šimečkom. Spozornel som, keď sa moderátorka Kovačič Hanzelová opýtala na bod programu PS, v ktorom navrhujú zriadenie občianskych zhromaždení. Zhodou náhod som pred asi rokom písal jednu prácu práve na občianske zhromaždenia v Írsku a vtedy ma táto forma deliberácie zaujala, nakoľko skončila konkrétnymi krokmi, ktoré pomohli írskemu obyvateľstvu preniesť sa cez ťažké kultúrno-etické otázky. V tomto blogu vôbec nezáleží na tom, či už o pár dní budete alebo nebudete voliť PS. Tento blog ma prispieť k tomu, aby sme sa ako spoločnosť zamysleli nad tým, ako vyriešime zložité kultúrno-etické otázky, ktoré v našej spoločnosti zatiaľ len tak vyhnievajú a mnohým spôsobujú, že aj vďaka necitlivým rečiam im je opakovane ubližované.
Írsky model
Írske občianske zhromaždenie (An Tionól Saoránach) je zatiaľ najúspešnejším príkladom tejto formy deliberácie, do ktorej je pozvané celé spektrum obyvateľov a obyvateliek. Ako to teda funguje? V Írsku bolo do občianskeho zhromaždenia v roku 2016 pozvaných 99 zástupcov a zástupkýň, vybraných tak, aby reprezentovali celé spektrum národa podľa rodu, veku, bydliska či vrstvy, do ktorej patria.
Občianske zhromaždenie sa následne pravidelne stretávalo, aby prediskutovalo témy: potraty, starnutie populácie, klimatická zmena a referendum. Ku každej téme dostali zástupcovia a zástupkyne podklady s informáciami a taktiež mali možnosť kedykoľvek počas debát osloviť expertov a expertky na tému, ktorou sa práve zaoberali. V menších skupinách tak mali možnosť otvorene prezentovať svoje názory, či argumentáciu a presviedčať tak ostatných. Po niekoľkonásobnom predlžovaní toto občianske zhromaždenie trvalo až dva roky.
Na záver, občianske zhromaždenie vypracovalo stanoviská, ktoré ďalej posunulo parlamentu na prerokovanie. Výsledkom debát ohľadom potratov tak napríklad bolo, že vtedajší úplný zákaz potratov by mal by prerokovaný, na čo bolo vyhlásené referendum. 25. mája 2018 tak írske obyvateľstvo následne rozhodlo, že potrat je možné podstúpiť do 12. týždňa tehotenstva.
Kuriozitou je fakt, že občianske zhromaždenia boli vysielané naživo, obyvatelia a obyvateľky Írska tak mali možnosť sledovať diskusie skupín a ďalej o nich debatovať. Pri slovenskej obsesií s reláciami, ktoré nahliadajú do domácnosti obyvateľstva, si viem predstaviť, že takýto formát by sa ujal aj u nás. Zaujímavosťou taktiež je, že účastníkom a účastníčkam zhromaždenia boli preplatené náklady s ním spojené, aj takto sa tak zabezpečilo, aby bol v zhromaždení zastúpený každý a každá.
Áno, občianske zhromaždenie je časovo, finančne aj organizačne náročné. Avšak, čo ak práve toto je cesta k depolarizácií spoločnosti a dosiahnutiu prekonania kultúrno-etických vojen? V tom prípade to pravdepodobne stojí za to, či minimálne za vyskúšanie. Pretože dnes vieme, že presadzovanie jedného, či druhého extrému nie je riešením, naopak hľadanie kompromisu by malo byť kľúčom k prosperujúcej a jednotnej spoločnosti.
