Za čo (sme) štrngali
Na to, aby sme mohli bilancovať o dnešnom stave demokracie a slobody na Slovensku, je dôležité si pripomenúť tie najzákladnejšie dôvody, prečo sa v roku 1989 vôbec ľudia vybrali do ulíc. Môže sa to zdať až komické, že si musíme pripomenúť to, čo dnes už berieme za samozrejmosť. Demokracia, sloboda a rovnosť. Tri piliere za ktorými stála vtedajšia revolucionárska spoločnosť. Tri piliere našej spoločnosti, ktoré sú časom a naratívmi tak ohýbané, že už úplné strácame pojem o tom, čo vlastne znamenajú. Za akú demokraciu, za akú slobodu a rovnosť (sme) teda bojovali? Ako si to vlastne predstavujeme, a čo chceme? Triviálne otázky, ktoré však už ako spoločnosť nevieme zodpovedať, a v snahe biť sa za svoju pravdu, sa tak strácame.
Demokracia ako oheň
Na rozdiel od veľa iných režimov, demokracia sa nedá dokončiť. Nikdy nedokážeme, na rozdiel od autokratických režimov, dosiahnuť stav úplný. A to je na demokracií najkrajšie. Demokracie je ako oheň, o ktorý sa treba starať. Musíte do nej prikladať, musíte sa o ňu zaujímať, musíte dávať pozor, či sa Vám ju niekto iný nesnaží zničiť, musíte dávať pozor aby Vám nezhasla. Pretože tak, ako z veľkého a silného ohňa dokážu prosperovať viacerí, tak sa dokáže vytvoriť aj beznádej a agresia, kvôli neúspechu a chladu. Je teda rozdiel, či naša demokracia bude horieť ako oslavná vatra, alebo tlieť ako posledný kúsok dreva.
Dnes sa však zdá, akoby ľudia boli z demokracie unavení. Akoby sa im nechcelo zaujímať sa o veci verejné, akoby sa im nechcelo vzdelávať sa a spoločne budovať prosperujúcu spoločnosť. Čo raz viac priestoru tak dostávajú lacné heslá, anti-systémové idei, či koketovanie s praktikami minulých režimov. Výsledkom sú davy rozzúrených, ktorí chcú zmenu, no nevedia akú, sú vlastne tak naštvaní, že im stačí čokoľvek iné. Ani v tej najhoršej dobe nám však nemôže stačiť "čokoľvek".
Liberálna demokracia
Domnienka, že ako spoločnosť nemáme na výber, a jedinou našou možnosťou, je žiť v liberálnej demokracií, je chybná. Tak, ako zvyšok Európskej únie, Spojené štáty americké, Kanada, Británia, či Austrália a mnohé ďalšie štáty, aj my sme súčasťou rodiny liberálnej demokracie. Avšak ak dnes niekto pochybuje o tomto zriadení, má plné právo obhliadať sa za inými zriadeniami. Od Severnej Kórei, cez Čínu a Rusko až po Saudskú Arábiu sa ponúka široká plejáda autokratických režimov, ktorých postupy môžeme adaptovať. A tak sa často z facebookových diskusií, môže zdať, že ľudia by sa možno radšej zobudili v Číne, kde sú etnické menšiny prenasledované a následne koncentrované v pracovných táboroch, alebo kde Vám štát určí, koľko môžete mať detí. Možno by sa niekto radšej prebudil v Severnej Kórei, kde si ľudia kradnú aj výkaly, pretože im ich štát nariaďuje zbierať, aby mal čím hnojiť. Avšak nakoľko početná skupina ľudí v krajine Kim Čong-una nemá čo do úst, nemajú ako tieto výkaly produkovať, a tak sa utiekajú k tým najdehumanizujúcim počinom, ako je kradnutie výkalov, než by mali čeliť trestom od štátu, za nesplnenie 'kvót". Možno by sa niekto radšej prebral v krajine pána Putina, ktorí svojich politických oponentov trávi novičokom, či zatvára do pracovných táborov. V prípade, že by sa niekomu zachcelo teplejšej klímy, ponúka sa Saudská Árábia, kde sú práva žien momentálne na podobnej úrovni ako práva zvierat.
Liberálna demokracia, či demokracia ako taká, nie je dokonalá a má veľa chýb, v dnešnom svete sa však zdá byť tým najlepším, čo politický svet ponúka.
Žijeme v slobode?
Od predstaviteľov a predstaviteliek politickej opozície (ale nakoniec aj koalície) sme si počas posledných dvoch rokov vypočuli nespočetne veľa o tom, ako sa nám niekto snaží zobrať našu slobodu, či to, že žijeme v neslobodnom štáte. Azda najväčším hulvátstvom a nepochopením situácie, je prirovnávanie skupiny obyvateľov k Židom z prvej polovice 20. storočia, či prirovnávanie dnešných obmedzení k nacistickým praktikám. Takéto vyjadrenia sú hlbokou urážkou, pre tých, ktorí prežili nacistický režim, či sa sami a samé ocitli vo vyhladzovacích táboroch. Absurdnosť takýchto vyhlásení podčiarkuje aj fakt, že sa od nich dištancuje židovská obec na Slovensku.
Opäť sa našla skupina ľudí, ktorá nedbanlivo, no o to častejšie používa expresívne a citlivé slová, ktoré nemajú svoj ďalší stupeň. Ak tak dnes niekto má pocit, že jeho život sa podobá tomu, čo prežívali Židia pod nacizmom, čo príde ďalšie? Naozaj sme spohodlneli až natoľko, že každé jedno opatrenie považujeme za nástup nacizmu? Zdá sa, akoby ľudia zabudli čo to vlastne sloboda je, a koľko jej v našom dnešnom štáte máme. Zdá sa, akoby samotní ľudia, ktorí žili pod komunizmom a nesmeli cestovať západnejšie, ako do Drážďan, a na mandarinky a banány stáli v radoch, pociťovali, že práve ich sloboda je najviac okliešťovaná, zatiaľ čo píšu statusy na americký Facebook, či chodia na nákupy do Hainburgu.
Britský filozof John Stuart Mill, vo svojej eseji O slobode z roku 1859, napísal, že sloboda je "pre človeka a spoločnosť, dôležitosť veľkej rozmanitosti typov charakterov a poskytnutie úplnej voľnosti ľudskej prirodzenosti, aby sa mohla rozvíjať v nespočetných a protichodných smeroch." Ak sa tak dnes pozrieme na súčasný stav našej republiky, na pluralitu názorov a voľnosť, ktorú naša spoločnosť ponúka, môžeme si subjektívne vyhodnotiť, či žijeme v slobode. Dnes si však veľa ľudí vysvetľuje slobodu po svojom a zabúda na to, že sloboda neznamená absenciu všetkých obmedzení, pretože mier a poriadok v spoločnosti sa dajú zachovať len tak, že sa ľuďom uložia určité obmedzenia. Tak, ako by ste nemali vojsť do obchodu s nožom a ohrozovať okoloidúcich, tak by ste nemali organizovať skupinové bezrúškové nálety na obchody v čase globálnej pandémie. Ľudia dnes už akosi zabudli, že pre spoločné fungovanie v spoločnosti potrebujeme pravidlá a solidaritu. Tak, ako pomôžete nevidiacemu zorientovať sa v tom, aký autobus práve prišiel, tak by Vám nemalo robiť problém si zakryť horné dýchacie cesty kúskom látky, aby ste ochránili slabších.
Stratili sme sa, veľmi
Môže sa zdať, že ľudia sú háklivejší. Z facebookových diskusií, protestov, či vyhrážok sa zdá, akoby naša spoločnosť zhrubla. Kam sme to dospeli, keď sa na protesty nosia gilotíny a rakvy, keď si ľudia vinšujú smrť a za vidinou politického zisku sa nestránia lží, urážok rodiny či výzoru. Kam sa podela politická kultúra? S touto otázkou sa však natíska otázka hneď ďalšia, a to, či tu niekedy politická kultúra vôbec bola...
Priepasť medzi liberálmi a konzervatívcami, medzi ľavičiarmi a pravičiarmi, medzi zaočkovanými a nezaočkovanými, sa ďalej rozširuje každým ďalším útokom, každou ďalšou zahodenou šancou na diskusiu, každým ďalším nálepkovaním a expresívnym slovom. Akoby už nič nebolo tabu, akoby sa úplne vytratila čiara za ktorú sa proste nejde. Náš priestor a mysle tak ovládli akési ilúzie o tom, kto ako spoločnosť vlastne sme, kam spejeme a v čom žijeme. Zdá sa, akoby už neexistovala cesta zmieru, stredu a porozumenia, akoby sme sa vôbec nepočúvali, a cez všetok ten hluk hrubého slova na jeden druhého vlastne ani nepočuli.
Želám si...
Želám si žiť v štáte, kde sa bude viesť kultivovaná diskusia o našej budúcnosti, kde ľudia s opačnými názormi budú hľadať zlatú strednú cestu, kde sa ľudia nebudú hanobiť pre vierovyznanie, sexuálnu orientáciu, pôvod, či názory. Kde sa politické útoky nebudú zakladať na konšpiračných teóriách a hanlivých a expresívnych slovách. Želám si žiť v štáte, kde pokoj a rozvaha vždy zvíťazí nad krikom a hrubým slovom. Želám si žiť v štáte, ktorý vyzerá ako moje posedenie s kamarátmi a kamarátkami pri pive, kde sa ako ľavičiar a libertarián viem konštruktívne porozprávať s pravičiarmi, kresťanmi, moslimami, heterosexuálmi, konzervatívcami...Kiežby politika bola ako moje posedenie pri pive, kde sa s otvorenou mysľou a bez predsudkov počúvame.
Tento príspevok by som rád zakončil slovami Marty Kubišovej: ,,Ať mír dál zůstává s touto krajinou. Zloba, závist, zášt, strach a svár, ty ať pominou, ať už pominou."
