Bol som nadšený z toho, že človek musí začať sám od seba.
A neustále som nabádal a vysvetľoval až som už niekoľkým kamošom asi začal liezť na nervy, ale myslím, že v konečnom dôsledku to padlo na úrodnú pôdu.
Takže kvôli dodržaniu môjho predsavzatia a miernemu alibizmu z mojej strany som pozväzoval staré časopisy, noviny a letáky, ktoré sa nahromadili počas necelého pol roka.
Pozberal sklenené fľaše po sviatkoch, napchal ich do krabice a vydal sa do zberného dvora, kde viem, že okrem šrotu majú kontajner aj na kartóny, papier a sklo.
Krásny deň. Vyberám svoje úhľadne zviazané kôpky papiera a ukladám na váhu.
Ináč, výkupná cena je taká, že keby som priviezol plnú dodávku, tak nedostanem ani za benzín od paneláku po zberný dvor.
A pomaly ich nosím a hádžem do kontajnera. Keďže mi to ako od prírody zvedavému človeku nedalo, spýtal som sa či môžem nahliadnuť do kontajnera, kde som zbadal do balíčka zviazané knihy.
Tak som s dovolením obsluhy vliezol do kontajnera a ostal v nemom úžase.
Balíček nebol jeden, ale asi tri. Boli to knihy nahrubo previazane špagátom, kde už na prvý pohľad bolo jasné, že boli vydané v časoch dávno minulých v časoch komanča.
Teda vlastne v minulom storočí. Čo storočí? Tisícročí! (to znie ešte lepšie )
Ale obsah ma šokoval.
Vytiahol som z kontajnera poklad.
Knihy ošľahané vetrom, nie v stave rozpadajúcom sa, ale v stave knižničnom (to jest ... bolo vidieť, že prešli mnohými rukami a boli čítané, sem tam používané ako podložka ,určite s nimi niekto zaspal v posteli pri čítaní a trochen ich poslintal ,proste život čitateľa).
Autori ako Remarque, Čierny obelisk, Tolstoj, Vojna a mier. Kuchárka z roku 1970, Tajomstvá Paríža, detské zväzky, Traja pátrači od Alfreda Hitchkoka, na ktorých som vyrastal.
A mnoho ďalších skvelých nadčasových titulov od autorov, ktorí boli a sú „svetovými spisovateľmi naprieč storočiami "
Ostal som zaskočený. Lebo nechať ich v kontajneri, to by som si neodpustil, jednoducho mi tam nepasovali.
To je ako nájsť perlu v kope hovien, ale nevybrať ju, lebo by som sa zašpinil alebo miernejšie povedané, striebornú mincu v blate, ale nezdvihnúť ju, lebo je špinavá aj keď je strieborná.
Dohodol som sa s obsluhou, že zajtra priveziem toľko kíl papiera, koľko vážili tie knihy a knihy si môžem zobrať.
Toto sa mi zdalo ako fantasticky a férový deal, ale v opačnom garde, priviezť kopu sračiek a zobrať si perlu.
Tak som obehol známych, ponúkol, že im poodvážam papier a kartóny do zberu (boli radi, že sa zbavia zopár kôpok papiera alebo neveriacky krútili hlavou, že či viem výkupne ceny a pýtali sa, či náhodou nešli brutálne hore, keď sa tak angažujem).Skúsil som im poniektorým vysvetlil situáciu...načo tiež krútili hlavou a prevracali oči, že už mi šibe, ale fest.
A na druhy deň som sedel na záhrade a privoniaval k zatuchnutým svetovým velikánom.
Náhodne som otváral všetky moje úlovky a vytešoval sa pohľadom na stránky, ktoré boli už po okrajoch mierne zažltnuté, ale ako keby z nich sálala energia predchádzajúcich čitateľov ,energia iná ako z monitora počítača.
Koľkými rukami prešli .Niekde bolo venovanie...
Miškovi k 13. narodeninám venuje teta Anka. 7,august ,1978
Niekde bola pečiatka z knižnice z roku 1973. (no čo? aj za komunistov sa kradlo)
A odrazu ma prepadol zmiešaný pocit .
Čo sme to za generáciu, keď Remarque už pre nás nemá výpovednú hodnotu. Keď ho vyhodíme do kontajnera aj s ďalšími letákmi a podradnými bulvárnymi časopismi, z ktorých sa dozvieme akurát kto koho pretiahol, kto koho ohovára, pre mňa – jednodňová alebo týždňová “svetová próza”, po ktorej o rok ani pes neštekne.
Niečo nie je v poriadku. To všetci vieme. Alebo skôr tušíme, keď sme schopní spláchnuť perlu do záchoda.
Ale v akej dobe sa knihy tohto formátu vyhadzujú a vlastne šrotujú?
Taká doba tu už bola a bola to doba temna.
Už nie sú zaujímavé, už nemajú čo povedať? Len preto, že obal je ošumelý, zažltnutý a starý s fliačikmi a fľakmi, rôzneho pôvodu?
Pochopil som, že prvým stupňom recyklácie je, keď danú vec posunieme ďalej a ona dostane druhú šancu bez toho, aby sme do nej napumpovali kvantum energie a vyrobili z nej niečo iné.
Tá kniha chce byť knihou, čítanou knihou, v ktorej je niečo, čo má odovzdať odkaz, alebo urobiť si názor, predstaviť si dej ,snívať .
Nechce byť papierom do tlačiarne alebo nebodaj hajzel papierom (aj keď to je tiež potrebné a vlastne nie je nutné ju recyklovať, iba použiť).
Fakt žijeme v zvláštnej dobe. Keď sa rebríček hodnôt mení tak prudko a rýchlo, že nerozoznávame perly od sračiek.
Že to, čo je v starom obale alebo nevonia novotou, už pre nás nemá význam.
Tak tam chodím raz týždenne a kutrem v kontajneri, aj keď si zamestnanec ťuká na čelo.
Mam z toho dobrý pocit.
Pocit záchrancu.
Nespasím tým svet.
Ale dobrý pocit ostane... Či?
