Prehliadaná hanba jedného kráľovstva

Keď pred niekoľkými dňami denník Sme uverejnil na titulnej strane zábery švédskeho kráľa Carla XVI. Gustafa s puškou v ruke medzi niekoľkými desiatkami povraždených zvierat, zbystril som pozornosť a čoskoro zistil, že toto je jedna z vhodných príležitostí prst vytiahnuť.

Článok so žoviálnym entuziazmom popisoval šľachticov pravdepodobne rutinne vydarený masaker slovenských bažantov a ja som zrazu nevedel či sa rovno nahnevať, alebo mi má prísť iba celkom prirodzene zle. Moje pocity boli nakoniec niečím medzi tým - znechutením nad tak prízemnou, barbarskou kratochvíľou a rozhorčením nad tým, že správa popisujúca až takto hlboko primitívne zábavky sa môže ocitnúť na titulnej strane nebulvárneho denníka. Avšak, čo čakať od spoločnosti, v ktorej sa "ekonomický rozmer" ľudskej existencie stal nadradeným elementárnej morálke, od spoločnosti, v ktorej špina z najvyšších schodíkov spoločenskej pyramídy ako jed steká za goliere prispatých, do šíkov zoradených ovečiek?

Takže, vážení priatelia, sám Carl XVI. Gustaf, monarcha švédsky, zdvihol svoj ctený aristokratický zadok a s noblesou a nabitými flintami, vydal sa na Slovensko za krvavý groš lacno nakúpiť rozkoš zo zabíjania. Od prirodzenia skromný velikán pricestoval autobusom pekne potichu a v civile. Snáď aspoň doma sa musí za svoju úchylku hanbiť a radšej nestál o publicitu. Iný kraj, iný mrav, ako sa hovorí - na Slovensku si vyslúžil flek na titulke a ponížené "ďakujeme, príďte zas". Úbohý Carl Gustaf! Možno už ako dieťa zabíjal mravce, tie hnusné malé veci, špacírujúce sa po nádvorií detskej izby, možno už vtedy podchvíľou hodil kameňom po vyziabnutej krívajúcej mačke hyzdiacej vzhľad kráľovského parku. Určite už ako junák svojou prvou mušketou nemotorne vystrelil mozog drzej srnke, vyrútil sa mnohokrát na kráľovskom vraníkovi skoliť mužne smradľavého muflóna, jeleňa, diviaka, medveďa... Pardón, Vaše Veličenstvo, nechal som sa len vikingsky uniesť. Pravda je taká, že s korunou na hlave či bez, ste len ďalším otupeným sadistom, ktorý stratený v rozkošiach života "nachádza" sám seba v momentoch, keď iný život vyhasína. Krásna záľuba.

Nikdy som nerozumel a nepochopil, ako niekto môže bezdôvodné zabitie živej bytosti považovať za zábavné, príjemné, vzrušujúce a akékoľvek iné, len nie nenormálne. Pripadá mi neuveriteľné, akí slepí k nesmierne vzácnemu daru života môžeme byť. Rád by som Carlovi XVI. Gustafovi povedal, čo o živote tuším a viem, keď sa pozerám do očí malého, chlpatého tvora, ktorý teraz pri mne spokojne odfukuje, to by však musel klesnúť na moju úroveň. Hlboko pod tú svoju, na miesto ďaleko od Švédska aj Slovenska, ďaleko od Čifárov, ďaleko sám od seba.