Keby Slovensko túžilo lietať

Návšteva tibetského vodcu nám, ako ináč, pomáha nastaviť si zrkadlo. Je také ťažké vzpriamiť sa a priznať, že láska je tým najpodstatnejším, čo v živote potrebujeme? Dostávať aj dávať? Je ťažké osláviť, že všetci sme tu z lásky dvoch ľudí? Z lásky, ktorá bola na začiatku sympatiami, potom priateľstvom, neskôr najhlbším spojením muža a ženy a nakoniec opaterou plnou súcitu milujúcich rodičov? Ich slobodnou a nezištnou voľbou? Z lásky zvanej tolerancia, ktorú nám títo rodičia 
(a rodičia ich rovesníkov svojim deťom) vštepili, aby sme bez ujmy a vzájomných sporov dorástli, vyštudovali a zapojili sa do života spoločnosti? Z lásky zvanej súcit, ktorú nám prejavujú pri najrôznejších
príležitostiach a udalostiach príbuzní, priatelia a známi? 

Čo sa na prvý pohľad javí ako rodinné puto a hodnoty, sú v skutočnosti hodnoty a putá, ktoré držia pohromade a v mieri dediny, mestá, krajiny i národy. 

Nech členovia slovenskej vlády unikajú a kľučkujú ako chcú a z akýchkoľvek dôvodov... je to tá istá láska a súcit, o ktorej by s nimi hovoril Dalajláma.

Pre vládu v mojej krajine (ale nie moju) to bol a je problém. Prečo? Niektorí hovoria, že preto, lebo sa bojí otvorenejšie prezentovať svoje skutočné postoje. Obáva sa vraj reakcie mocných tohto sveta.

Kiež by to bola pravda, strach by sa dal pochopiť.

Ja však viem, že to tak nie je. Je to oveľa horšie. Vláda v mojej krajine lásku a súcit nepozná a neuznáva. Zo svetom, Tibetom, ani občanmi vlastnej krajiny ich nezdieľa. Súčasná vláda (a tie pred ňou tiež)
sú len prachobyčajným zárobkovým podnikom niekoľkých desiatok (možno stovák) nečestných a podlých ľudí pochádzajúcich hlavne z prostredia bývalého zločineckého režimu - komunistickej strany. Rovnakého zla, ktoré gniavi i tibetský národ. 

Oficiálne Slovensko dnes žije len pre peniaze a záujmy iných krajín, ktoré doma interpretuje ako vlastné. Naši predstavitelia sa stále nenaučili ani narovnať chrbát ani poriadne pozametať pred vlastným 
prahom a začať so serióznou prácou pre vlastnú krajinu, ktorej majú vždy plné ústa. Tou prácou by mohol byť napríklad štát, kde zdravotná starostlivosť, školstvo a veda sú najviac dotované odvetvia. Krajina, kde vedľa seba žijú mnohé národnosti bez pocitu menejcennosti a šikanovania. Krajina, kde najvyššie trestné sadzby sú za spreneveru štátneho majetku, verejných financií, korupciu a klientelizmus. Kde občanmi volení zástupcovia sami seba dobrovoľne zbavili poslaneckej imunity, umožnili občanom v referendách určovať výšku ich platov, 
ich počet a pracovné podmienky presne v závislosti na tom, akej úcte za svoju činnosť sa medzi ľudom tešia. Krajina, ktorá by obnovila klasickú, občanmi PERMANENTNE kontrolovanú demokraciu.

Takáto krajina, keby chcela, mohla byť dávno unikátom, európskym, alebo aj svetovým v tom, ako umne a spravodlivo spravuje samú seba. No nie len to. Mohla svojím dielom prispievať k zlepšovaniu situácie 
i v iných krajinách - všemožnou podporou ľudí, projektov a spoločných hodnôt, na ktorých najviac záleží - lásky a súcitu. 

Tak ako porovnateľne malý Tibet. Nemá peniaze, spokojnosť, mier ani šťastie. Nemá slobodu. Jeho hlas je tichý, rozvážny, nenásilný, opakujúci dve slová - láska a súcit. Napriek tomu je vo svete počuť. 

OVEĽA hlasnejšie ako hlas Slovenska. 

Tibetský vodca Dalajláma bude v kronikách svetovej histórie na stránkach vedľa Jána Pavla II, či Matky Terezy, osobností nedostižne prevyšujúce kohokoľvek z našej "vládnej elity".

Ako si mravce neuvedomujú, kto je človek, keď lezú po jeho topánke, nechápu ani naši "dejatelia", keď začujú "láska a súcit", kto práve navštívil Slovensko.

Láska a súcit, dve ošúchané slová, ktoré dávajú krídla utláčaným. 

Dali by aj Slovensku, keby len túžilo lietať.