Return

Ruka s cigaretou prehodí prefarbenú čiernu ofinu z čela. Dym z marlborky postupne zapĺňa telefónnu búdku.

„Dôchodca? Dôchodca Podporovič ?“
„Hej, ja som, kto volá ?“
„Intrigányi.“
„Aha, to ste vy... . No čo je, čo máte ?“
„Očuvaj, Podporovič, prúser. Musíme tie prachy vrátiť.“
„Akože vrátiť !? Veď som spravil všetko, ako ste chceli. Igelitku ste dostali.“
„Ale ne tých päťdesiat tisíc od nás. Tú igelitku musíme vrátiť. Tebe. Akože.“
„Prečo? Ja už s tým nechcem mať nič, čo je to už za cirkus, ma otravujú kadejakí novinári a kdekto...“
„Počúvaj, Podporovič, neser ma. Musíme tie prachy vrátiť, takže preberieš akože tú igelitku naspak, som povedal. Sme ochotní ti prihodiť.“
„Ja neviem. Už sa mi to nepáči...“
„Pozri, tu ide o viac, tak sa neondej. Dostaneš ďalších päťdesiat litrov a len preberieš tú igelitku. Potom sa s tebou spojím a poviem ti, kam ju priniesť.“

Ticho.

„Haló ? Dôchodca? Podporovič ?“
„Áno, áno. Tu som. No dobre. Kde to mám prebrať ?“
„Stretneme sa o pol ôsmej na moste. Ale bacha, Podporovič, nech ťa nenapadne robiť potom s tými prachmi nejaké vylomeniny, jasné ? Nemuselo by sa to dobre skončiť. Rozumieš ? Nechceš na nohy betóny, však ne ?“
„Ale nebojte sa furt. Mne stačí tých päťdesiat tisíc. Však, čo by som ja robil s tými miliónmi ? Len by mi to bolo naťarchu. Dobre, kam potom zaniesť tú igelitku ? Zase pri tú starú vápenku ?“


Tak, veľa šťastia, Dôchodca Podporovič. Nech všetko dobre dopadne. Bez betónov, bez požiarov.