Minúty plynuli.
Požadovaný tovar sa hromadil na dlhom pulte, vzápätí mizol v nákupných taškách, sieťkach, igelitkách. Odnášali ho ruky mladých i tých starších, detí, ktoré prekladisko tovaru prevyšovali sotva o hlavu.
Minúty plynú a zástup sa posúva. Ja s ním. Na chvoste pribúdajú nové tváre, tí predo mnou sa vytrácajú do slnkom prežiareného sveta za zaprášenými žalúziami.
„Dobré jogurty, kvalitné slovenské“ uznanlivo pokyvuje hlavou staršia pani v kvietkovanej zástere.
Poznámka doznieva v tichu, jogurty miznú v taške, ich nový majiteľ sa stráca tiež.
Dvere by možno mohli ostať otvorené, pomyslím si. To sa už nimi vrútil do predajne hlučný kŕdeľ detí. Ufúľaní trpaslíci so zaprášenými poodieranými nohami, strapatými hlavami a nekonečnou roztopašou v čiernych očiach.
„Kamže, kamže, deťúrence? Neviete trafiť na koniec radu?“ umravňuje družinu pani predavačka, nesúc v jednej ruke nakrájanú salámu, mlieko, pol kila paradajok, v druhej banány, čokoládu a pod pazuchou prach na pranie. Deti sa postrkujú, chichocú, sadajú si na široký parapet vedľa stolca s mlynčekom na kávu.
„Aké jednoduché!“ naoko sa rozčuľuje ich tunajšia mama. „Vojsť dnu a šup ho k pokladni!“ pokračuje ťukajúc do klávesnice.
„Dvestoštyridsať korún aj päťdesiat halierov...“ Cink!
Platiaci pán odpovedá zhovievavým úsmevom.
„Aj ja v ňom periem. Slovenský prach. Kvalitný. Lepší ako zahraničné“ vyprevádza zákazníka všímavá pani. Spokojne sa opiera o pult asi o tri miesta za mnou.
Na rozdiel odo mňa, vie svoj čas čakania táto osôbka využiť, pomyslím si a nenápadne si aktívnu tetušku obzerám. Živé oči a orlí nos v podlhovastej, na jej vek nezvyčajne vráskavej tvári, dávajú celej malej krehkej postave výzor škriatka. Pozorného, zábavného, ale nemilosrdného Laktibradu v kvietkovanej zástere. Ukáž mi, čo kupuješ a ja ti poviem, kto si.
„Aj mandarínky sa u nás už dopestujú“ ozval sa škriatok, „a že sú lepšie ako tie zahraničné“ nečakane pokračuje, ako by odpovedal na myšlienky, ktoré som si ešte nestihol pomyslieť.
„Aj broskyne a pomaranče, na juhu sa im darí. Radšej naše slovenské si kúpiť, keď ich už máme, no nie?“ chripľavo sa zasmiala až sa vzpriamila, ale vzápätí jej lakte znovu dosadli na pult. Predavačka ponad okuliare súhlasne pozrela jej smerom.
„Tak veru. Veď nie sme my horší od iných. Rovných sto korún, prosím.“ Cink!
Opäť o krok bližšie. Zástup sa posunul.
„Polku chleba, maslo. Mak máte? Nie... tak ešte olej, veľký, džús...“ Pani predavačka kĺzala pozdĺž pultu a znášala fľaše, sáčky a krabice. Pri pokladni sa tvorila ďalšia hromádka.
A Laktibrada si neomylne všímal slovenské komodity a udeľoval ocenenia. Môj čas sa blížil.
Čo som to vlastne chcel? Minerálku, čokoládovú tyčinku Snickers, kešu oriešky... moment. Snickers, hm. Je to zábavné, ale prešla mnou vlna neistoty. Čo asi Laktibrada povie na Snickers?
„To sú dobré limonády, naše, oveľa kvalitnejšie ako...“ prihrmelo ku mne z diaľky. Neomylný strážca kvality našiel spojenca v pani predavačke a jeho hlas sa ozýval čoraz častejšie. Už sa mu nevyhnem, jeho ortieľ čaká aj na mňa... Predstava, že si kupujem nekvalitnú zahraničnú sladkosť, a že to Laktibrada spozoruje ma naplnila obavami. Dobre, Snickers škrtám, dám si kokosku, usmievam sa popod fúzy, nech je všetko ako má byť. Proti Budiške namietať tiež nebude.
„Ďalší!“
Pristúpil som. Teraz, alebo nikdy.
„Minerálku, najlepšie Budiš, ak máte.“ Ukradomky pozorujem škriatka. On mňa tiež.
Predavačka vykročila k minerálkam.
„Dobrá voda, Budiš, všade sú teraz reklamy. Ale dobrá je to voda.“ Naša, slovenská, dopoviem v duchu s Laktibradom. To by bolo. Teraz nezaváhať.
„Čo ešte, mladý muž?“
„Kokosovú tyčinku... nie, tú... našu myslím. Áno, tú a...“ Laktibrada sa spokojne usmieva.
„A ?“ usmieva sa aj pani predavačka.
„A ke...“ Kurník! Kešu!
„Tekvicové semienka!“ vykríknem. Som ako struna, krvi by sa vo mne nedorezal. Aj deťúrence prestali džavotať. Srdce mi bije ako zvon. Laktibrada mlčí.
Predavačka vyťahuje tekvicové semienka z presklenej police a kladie ich k minerálke a tyčinke.
„Štyridsať dve korunky, prosím.“
„Dobré sú to semienka, táto tekvica, zdravé. Len či sú aj zo slovenských tekvíc...?“
Otočil som sa k pani v kvietkovanej zástere.
„Či sú zo slovenských tekvíc neviem. Isté však je, že v slovenskej tekvici skončia!“
A všetci sme sa zasmiali.
