Prišiel som na to včera pri každodennej prechádzke mestom s mojím malým synčekom. Už zdiaľky som pred poštou, kam som sa vybral zaplatiť výpalné za TV a Rozhlas, zazrel dve nízke postavy s nejakými dotazníkmi v rukách. Niečo sa vyberá a som si istý, že budem ďaľší na rane, napadlo mi a už sa aj jedna z dvoch postavičiek ženského pohlavia blíži ku mne. Teraz som sa im prizrel lepšie a hneď mi napadlo že budú asi sestry. Gény sa v tvári nezaprú.
Pred nos dostávam lajstro s perom a je mi kývnutím hlavy naznačené, aby som podpísal a asi aj prispel. Tak som sa prizrel úplne najlepšie a zmerčil tú NAJSTRAŠNEJŠIU čiernobielu kópiu na svete s ledva rozšifrovateľným, poprehýbaným logom UNICEF a Zväzu sluchovo postihnutých, alebo tak nejak.
Žiadna adresa, žiadny kontakt, nič. Len asi 20 podpisov so sumami od 1 po 20 euro.
Hm. Nie som žiadny ozembuch, takže na nemú tvár signalizujem "preukaz" a maľujem prstami vo vzduchu obdĺžnik. Tvár sa zatvári nechápavo. Zopakujem "preukaz"
a poklepem si na prsia, kde by mal visieť. Tvár sa zamračí a nervózne zabúcha perom o začmudené logo UNICEF, na čo sa postava otočí a odchádza s návnadou za ďaľším pocestným. Len aby náhodou neprišla polícia, povedal som nahlas, čo ostalo bez akejkoľvek odozvy. Hm. Žeby dôkaz, že sú naozaj hluchonemé ?
Ako som už spomenul, nie som žiadny ozembuch, čiže v mojom ponímaní sa jednalo takmer o istý podvod, alebo aspoň v úvode spomínanú "podozrivú činnosť podozrivých indivíduí, tak som si povedal, že je asi správna chvíľa kontaktovať ochrancov našich životov a majetku, štátnu políciu. Nie mestskú - po chvíľke uvažovania som usúdil, že volať vyššiu inštanciu bude vhodnejšie - veď nešlo o otváranie detského ihriska, ale o zaistenie potenciálnych podvodníkov pri čine.
Poodišiel som teda opodiaľ (tak či tak ma už synáčik ťahal na štrk vedľa chodníka) a našiel si flek s dobrým výhľadom na miesto činu. Vytáčam magické číslo 158.
"Polícia, prosím ?" ozval sa pevný mužský hlas. Predstavil som sa, popísal čo najvecnejšie o čo ide a pre istotu sa opýtal, či nevolám odveci. Nie, práve naopak !
"Sú teraz momentálne tam ?" opýtal sa ešte.
"Áno sú stále tu, pred poštou a vyberajú peniaze."
Bolo mi poďakované za informáciu a s dovetkom, že okamžite kontaktujú Mestskú políciu a oni tam ihneď posielajú hliadku. Fajn ! Potešil som sa. I keď mi asi 5 sekúnd v hlave vŕtalo, prečo polícia ide kontaktovať inú políciu, keď sa pestvo deje priamo tu a teraz. Hneď som však zaplašil rušivé myšlienky, keďže sídlo mestských mušketierov sa nachádza na druhej strane námestia, asi len 150 metrov prázdnym priestorom od dejiska pravdepodobného podvodu. Keby sa vyklonili z okna, uvidia ich. Zaujal som teda zaujal výhodnú pozorovateľskú pozíciu. Synček pri nohách, bicykel po ľavej ruke, vpravo predo mnou pošta, pred ňou naši postihnutí spoluobčania. (stále platí prezumpcia neviny)
Teraz sa trochu v tom UNICEF-e zapotíte, mädlím si v duchu ruky.
Čakám.
Čakám 5 minút.
10 minút.
Letmo reagujem na pozdravy známych, odpovedám ani neviem čo a stále naťahujem krk za drobnými postavami, ktoré inkasujú eurá od ďaľších a ďaľších občanov.
Pohnite si ! Nervózne pozerám do neba, odkiaľ sa spúšťa jarný dáždik. Postavy sa vzďaľujú od budovy a miznú v dave. Beriem syna na bicykel a proti jeho vôli ho tisnem smerom k pošte, kým sa mi hlavy hluchonemých spoluobčianiek definitívne nestratia z dohľadu.
11 minút.
Nikto neprišiel. Pred poštou akoby nikto nikdy nestál a nevyberal peniaze pre podobne postihnutých.
Vyberám telefón a vytáčam stopäťdesiatosmičku. Ten istý hlas.
"Dobrý deň, s vami som pred chvíľou volal ohľadom tých dvoch pred poštou ?"
"Áno."
"Chcem vám len oznámiť, že tie dve ženské vám práve zdrhli. Nikto tu nebol ani od vás, ani z mestskej polície."
"Viete mestská polícia je na zásahu, majú páchateľa..."
"No ale ja som tu bol 11 minút a nikto..."
"Máme ich na kamere, bude sa to riešiť, ďakujeme vám za zavolanie."
"Ďakujem aj ja..."
Cvak a finíto. Kvap kvap jarný dáždik do tváre.
Po tvári sa mi však nerozliali chladivé kvapky, ale kyslý úškrn. Bude sa to riešiť...
Chvíľu som stál bez myšlienok, ale nakoniec sa kyselina predsa len znovu zmenila na kvapky dažďa.
Zosadil som mrnčiaceho synčeka z bicykla a pohladil ho po vláskoch. Už je dobre Samino, kovbojka skončila, tato sa vrátil do normálneho režimu.
Prebral som sa. A vy ?
