Láska až za hrob

Máme takú zvláštnu schopnosť vzdávať to príliš skoro. Možno nám už média nanútili predstavu, že partnerský život je len člnkovanie pri západe slnka. Samozrejme, že problémy sa dajú odstupňovať. Môžeme vidieť mnoho smutných ľudských osudov. Rodiny, kde alkohol rozbil čo sa len dalo. Nehovoriac o záľube nahádzať výplatu do automatu. Najsmutnejšie je , keď sa k tomu pridá násilie na ženách a hlavne na deťoch. Láska za hrob sa v tomto prípade odkladá na neurčito. To by bol ten šťastnejší koniec pre utýranú rodinu. Môžeme polemizovať, prečo sa z rodín strácajú hodnoty ako láska, tolerancia, kompromis a obeta. Prečo si láska nájde priestor čoraz menej v našom konzumnom priestore. Samozrejme, že sa nájdu unikátne rodiny. Rodiny založené na obetujúcej sa láske. Lenže dnes sa to akosi nenosí. Smutné, keď už hrubosť presiakne aj na verejné miesta. Často krát s nechuťou pozeráme do zeme, keď chlapík na zastávke vypáli jednu svojej žene. Nehovoriac o týraných ženách v domácnostiach. Utrpenie detí, ktoré sú citovo deformované. Koľko svinstiev sa ukrýva v kostolných spovedniciach. Jediná útecha, ktorá sa dostane týmto uboleným dušiam. Málokto má to šťastie, že sa dočká spravodlivosti a ľudia v okolí pomôžu. Mnoho ľudí len sucho skonštatuje, že zase sa nalial ožran. Plač žien a detí nás už toľko nevzrušuje. Tak málo sa ľudia zaujímajú o šťastie iných. Smutné, keď už zabúdame dokonca aj na svoje vlastné. Pritom možností, ako pomôcť, by sa našlo neúrekom. Niekedy stačí dať bozk tomu, koho milujem. Spraviť raňajky do postele. Zobrať decká von do prírody. Milovať tak, ako na začiatku. Milovať nezištne a s tým, že sa mi to nemusí vrátiť. Krásne riešenie na rozbité manželstvá. Možno sa to nedá, keď si vyberieme toho nesprávneho. No ak to klapne, radosť žiť. Kríza, nekríza. Láska všetko zmôže.