Svetová Bratislava?
Noviny za 20 slobodných rokov priniesli toľko správ o konkrétnych prípadoch, že by sa z nich dal spraviť zborník prinajmenšom rovnakého rozsahu ako bol dokument Bratislava nahlas. Keby sa pridali aj menšie, mediálne neznáme prípady, rozsah by bol určite väčší. Spracovanie takéhoto dokumentu by bolo užitočné vrátane zverejnenia mien všetkých investorov, ktorí takto poškodzujú mesto a jeho slušných obyvateľov, a najmä politikov, starostov, poslancov, šéfov stavebných a ďaších štátnych úradov zodpovedných za to ako tieto kauzy dopadli. To však nie je v silách jedného človeka, ktorý sa venuje publicistickej činnosti popri inom zamestnaní.
Počas komunistickej vlády sme sa v "znárodňovaní", sociálnom inžinierstve, umiestňovaní priemyslu poškodzujúceho životné prostredie do miest, odstraňovaní kultúrnych "prežitkov feudálnej minulosti", a likvidovaní verejnej kontroly a diskusie prispôsobovali sovietskemu vzoru. Po novembri 1989 sme oprávnene čakali zmenu k lepšiemu aj v tejto oblasti. Budovaniu postkomunistického kapitalizmu však nezodpovedalo primerané budovanie demokracie, politickej kultúry a štátnej správy kvalitne slúžiacej tým občanom, z ktorých daní žije. Sloboda a konkurencia priniesla aj vo výstavbe pestrejšie a kvalitnejšie materiály a technológie, miestami aj svetovo kvalitný dizajn. Nie však svetovo, čím myslím "západno" demokraticky kvalitnú štátnu správu, ochranu prírody, pamiatok a riadenie rozvoja mesta. Na budovanie "svetovosťi" totiž nestačí vymeniť mená ruských činiteľov v názvoch ulíc za anglické názvy všetkého čo sa dá, ani internacionálny dizajn monštier likvidujúcich génia loci mesta.
Z autobusov MHD nás oslovuje reklamný slogan "Bratislava - Little Big City". Preto ponúkam na porovnanie niekoľko príkladov rozdielneho spôsobu riadenia a budovania mesta v Bratislave a iných svetových mestách.
Plánovanie rozvoja
V Paríži starosta konzultuje s kvalitnými architektmi ideu a plány rozvoja mesta na mnohoročnú perspektívu. Na supermoderné výškové stavby je jasne vymedzené územie a nikto by nedovolil postaviť 30 poschodový dom pri Eifelovke alebo gotickej katedrále, ako je napr. veža pri Auparku a pri Ymke, kvôli ktorej minister kultúry zmenil hranice pamiatkovo chráneného územia. Mnohoročná neschopnosť pripraviť kvalitný územný plán a neobsadenie funkcie hlavného architekta s primeranými právomocami a zodpovednosťou, naznačuje neochotu tých, ktorým sa lepšie loví v mútnych vodách bez jasných pravidiel.
V Mníchove, kde sú tiež silní investori, je v centre povolených 6 podlaží plus strecha. Kto chce stavať vyššie, musí ísť za stredný okruh. Ani tam však nie je povolených viac ako sto metrov, lebo na základe referenda žiadna stavba nemôže byť vyššia ako najvyšší chrám. Dôležité sú tam obrovské parky, na ktorých nikto nepovolí stavať. Samozrejme žiadne legalizované či trpené čierne stavby, ktoré by to porušovali.
Vo Viedni by nikto nedovolil ukrajovať zo Stadtparku ani v New Yorku z Central parku kvôli rezidenciám zbohatlíkov, hyparmarketom či hustej výškovej zástavbe ako sa ukrajuje z Horského parku, Sadu Janka Kráľa či areálu PKO a Karloveského ramena v Bratislave, a na viacerých podobných miestach Slovenska.
Kultúra a kultúrnosť
Bratislavské noviny publikovali sťažnosť občanov, ktorí si po náročnejšom zháňaní kúpili lístok do SND, a keď tam prišli zistili, že predstavenie je zrušené kvôli firemnej akcii. Keď som to povedal známym Viedenčanom, najprv si mysleli že ma dobre nerozumejú a potom neveriacky krútili hlavami ako je to možné. Také niečo je vo viedenskej Opere, ktorú napodobujeme smotánkovými plesmi nemysliteľné.
Svetové architektonické časopisy už niekoľko rokov prezentujú ako významné počiny revitalizáciu technických pamiatok a priemyselných zón z konca 19. a začiatku 20. storočia. V Brne tak obnovili areál medzi autobusovou a vlakovou stanicou. V Bratislave viacero takýchto objektov nedávno zbúrali. V iných západných mestách tvorcovia a mestskí plánovači pri zástavbe väčších zón riešia aj byty a vybavenie pre rodiny strednej vrstvy. U nás sú to zväčša iba priestory pre najbohatších, ktoré si občania s priemerným príjmom nemôžu dovoliť.
V PKO s 55 ročnou tradíciou sa ročne koná 700 kultúrnych akcií, vrátane vo svete uznávaných ako napr. Jazzové dni. Jeho hodnotu tvorí aj to že je na relatívne tichom mieste v blízkosti centra, má ľahkú dostupnosť peši a MH,D a je v blízkosti rieky a kvalitnej zelene. To nie je možné "zachrániť" tým že sa do fasády nových objektov veľkosti River Parku zakomponuje pár detailov z fasády dnešného PKO. Vo Švajčiarsku by nebolo ani v malom mestečku mysliteľné, aby vedenie mesta objekt tak významne slúžiaci všetkým predalo a nechalo zlikvidovať bez verejnej diskusie a miestneho referenda. Tam by si ale ani vedenie slušnej firmy nedovolilo proti vôli a ku škode väčšiny takýto objekt zlikvidovať, a tak si nadlho poškodiť dobré meno.
V Berlíne majú múzeum Berlínskeho múru i múzeum Holokaustu pripomínajúce totalitné diktatúry, ich praktiky i obete. Okrem toho v r. 2005 otvorili pamätník Holokaustu v centre mesta na ploche 13 100 m2. Za jej predaj by mesto iste dostalo niekoľkonásobok toho čo bratislavský magistrát za pozemky pri PKO či MČ Karlova Ves za Karloveské rameno. Berlín namiesto toho investoval prostriedky do týchto stavieb slúžiacich kultúre, oddychu, dejinnému vzdelaniu i varovaniu pred totalitou.
Všetky kultúrne krajiny sa chvália predovšetkým svojimi kultúrnymi pamiatkami. Turisti ich navštevujú kvôli nim a kvôli špecifickej atmosfére, Géniu loci, možnostiam prechádzok, pohľadov a výhľadov, ktoré inde nenájdu. V Taliansku takmer vôbec nie je možné stavať nové budovy v historických centrách a štvrtiach. Keď ochranári protestovali proti ďalšiemu búraniu okolia Hradu kvôli stavbe budovy Národnej rady, ktorýsi komunistický papaláš povedal, že predsa nemôžu zástupcovia robotníckej triedy sídliť na menšom kopci ako feudáli. V posledných rokoch všetky výhľady od Račianskeho mýta, Dunaja, na Napoleonov vŕšok a z neho a ďalšie miznú, alebo sú sprivatizované pre pár zbohatlíkov.
Historické centrum a zeleň
Poliaci po vojne, aj za komunistickej vlády, obnovovali zničenú Varšavu aj podľa starých obrazov, keď nemali iné plány. Bratislavské podhradie zbúrali komunisti, a to čo sa na ňom postavilo a pripravuje nemá s obnovou historických hodnôt níč spoločného. Zámocká ulica je nepríjemnou prehustenou, nezaujímavou a autami preplnenou komunikáciou ale nie miestom príjemnej prechádzky vedúcej k Hradu. A podhradiu na dunajskom nábreží hrozí, že sa stane variantom Auparku či pokračovaním Riverparku, čiže ničím, čo by obohatilo mesto a prilákalo turistov a milovníkov kultúry. V Prahe som v každej uličke medzi Václavským a Staromestským námestím videl v októbri toľko turistov a života ako v Bratislave vo vrchole sezóny na Hlavnom námestí. Oproti tomu je Zámocká, Kapitulská a ďaších pár priľahlých zvyškov starého mesta čo prežili komunizmus pustou zónou, na viacerých miestach podnes ošarpanou a ďalej ničenou ťažkými mechanizmami.
Vo švajčiarskom mestečku veľkosti Modry či poľskom Tešíne v areáli Univerzity som videl veľké parky udržiavané na úrovni minimálne sadu Janka Kráľa. V centre Berlína či Viedne je rozlohou väčší park. Malé parčíky aj pre niekoľko okolitých ullíc sa ochraňujú. Park na Belopotockého a 243 stromov pri PKO sú len výberom z viacerých miest, kde v dôsledku zlej činnosti úradov zeleň ustúpila hrabivosti investora. V každej demokratickej kultúrnej krajine by zodpovední činitelia niesli dôsledky za takéto konanie.
Úrady a občania
Vo Wolfstahli na druhej strane Dunaja i vo Viedni je pre obyčajného občana neporovnateľne ľahšie získať stavebné povolenie na drobnú stavbu ako vo viacerých bratsalvských mestských častiach. Úradníci si tam tiež nedovolia o mesiace predlžovať zákonom stanovené lehoty na vydanie rozhodnutia. V Bratislave je zas neporovnateľne ľahšie než vo všetkých demokratických krajinách na západ od Devína postaviť veľkú a mestu i širokému okoliu škodiacu čiernu stavbu, alebo aj o niekoľko podlaží prekročíť schválený projekt. Navyše bez akéhokoľvek postihu, ktorý by ďalším potenciálnym záujemcom ukázal že takto sa to nesmie. Preto developeri už pri príprave projektu rátajú s tým, že si postavia čo chcú. Svetová hospodárska kríza pred takouto stavebnou činnosťou Bratislavu aspoň na čas ochránila viac než jej primátor, mestskí poslanci a štátni úradníci.
V Rakúsku dokázali občania zabrániť spusteniu hotovej atómovej elektrárne, ktorá mala vyrábať 10% rakúskej spotreby elektriny. Napriek investovaným miliardám. To nie je primárne o atómovej energii, ale o demokracii, a schopnosti a ochote vlády rešpektovať vôľu občanov. U nás je každé úradné rozhodnutie vo výstavbe ľahko možné zmeniť k horšiemu, ale ani to najhoršie, najkontroverznejšie a právne najpochybnejšie sa až na pár nepatrných výnimiek nezmení, a tí čo to zavinili nikdy nenesú zodpovednosť.
Little alebo big?
V Karibiku podľa správ médií spred roka Briti pozastavili aj platnosť ústavy, keď vyšetrovali podozrivé činnosti zahraničných developerov vrátane slovenských finančných žralokov. Šéf komisie, britský vyšetrujúci sudca Robin Auld povedal, že dostal informácie usvedčujúce „zahraničných developerov a ďalších investorov z podplácania ministrov a/alebo verejných činiteľov". Podľa neho táto „systematická korupcia" na ostrovoch vyústila do „národnej katastrofy". Národnou katastrofou Slovenska je popri korupcii nedostatok demokracie, kultúry a vymožiteľnosti práva, ktorý sa prejavuje aj pri výstavbe Bratislavy.
Príliš mnohé rozhodnutia alebo nečinnosti našich úradov, z ktorých len zlomok som tu spomenul, môžu mať len niekoľko málo logických príčin: Ich autori sú príliš nekompetentní na riadiace funkcie, ktoré zastávajú, alebo nie sú schopní pochopiť skutočné potreby rozvoja mesta a väčšiny jeho obyvateľov, alebo je pre nich dôležitejší korupčný príplatok od pochybnných investorov k platu z daní občanov, ktorým majú slúžiť. Alebo sú si volení činitelia istí, že Brastislava nebude voliť ľavicu a nacionalistov a preto si môžu robiť čo chcú, a nevolení riadiaci pracovníci vedia, že s primeranými známosťami to môžu robiť tiež. To je však vecou nie len politikov, ale aj všetkých občanov. Vrátane tých, čo nie sú ochotní urobiť tri kroky aby dali sklo a plasty do príslušného kontajnera.
Bratislava je príliš "Little" v kvalitnom plánovaní rozvoja mesta, ochrane a skvalitňovaní svojho génia loci, v rešpektovaní vôle občanov úradmi a developermi. A príliš "big" v klientelizme, nezodpovednosti vedúcich štátnych a mestských a miestnych úradníkov, a uprednostňovaní záujmov bezohľadných a nekultúrnych jednotlivcov pred kvalitným rozvojom mesta a potrebami väčšiny jeho obyvateľov. A žiaľ aj v neochote väčšiny občanov niečo s tým spraviť.
