Formálne na úvod
Na úvod sa zásluhou moderátorky príliš mnoho času venovalo zbytočnému „bla-bla-bla“ o tom, ktorá strana a prečo poslala do diskusie svojho šéfa, a ktorá iba jeho zástupcu. Že by komerčná televízia považovala za hodných svojho priestoru iba najvyšších šéfov? Alebo rešpektuje či presadzuje vodcovský prístup k vedeniu politických strán? Keď vidíme aké celebrity oslavuje v niektorých smotánkach a reality šou, tak by jej snáď mohli stačiť aj zástupcovia šéfa strany, pokiaľ týchto do diskusie vyšle jej vedenie. Pripomenulo mi to nedeľňajší dialóg s vtedy čerstvo prvý krát novozvoleným prezidentom Gašparovičom, kde sa (pokiaľ sa dobre pamätám tá istá) moderátorka dlho pýtala aké zvyky zavedie namiesto ponúkania drienkovice a kovania rýľov, ale ani slovom na to akú zodpovednosť cíti za hrubé porušovania ústavy, zákonov, slušnosti a demokracie našimi najvyššími štátnymi orgánmi za Mečiarovej vlády so Slotovou SNS, keď bol predsedom parlamentu.
Najväčšia katastrofa
Dobre bola zvolená aktuálna téma príspevkov na povodne. Postoje strán a politikov k spôsobom pomoci obetiam sú známe a nebudem ich rozoberať, lebo podstata problému je v inom. Pripomenulo mi to otázku, ktorú som dostal nedávno: Je väčšou katastrofou povodeň, alebo ňou bude volebné víťazstvo R. Fica a jeho koaličných partnerov? Odpovedal som, že pre Slovensko boli desaťročia totalitnej diktatúry väčšou katastrofou než 2. svetová vojna, lebo priniesli väčší a ťažšie napraviteľný úpadok v kultúre, myslení, pracovných návykoch, kvalite súdov a štátnej správy, životného prostredia, morálke spoločnosti, a keď si porovnáme vývoj Rakúska a Československa v období 1948-89, tak aj v ekonomike a životnej úrovni pracujúcich. Najväčším prekvapením pre mňa bolo, že šéf opozičnej politickej strany a bývalý dlhoročný moderátor politických diskusií pri téme vládneho príspevku na povodne nepoužili porovnanie dvoch konkrétnych čísiel: Koľkonásobne viac dala vláda vedená socialistom Ficom cez ministerstvá riadené SNS pri nástenkových tendroch, emisiách a ďalších podobných akciách niekoľkým polokriminálnym milionárskym zbohatlíkom, než teraz navrhuje dať (z našich daní a dlhov) obetiam povodní.
Slovenská štátnosť
SNS a jej partneri a podporovatelia od r. 1990 až po dnes v každých voľbách tvrdia, že tí, ktorí boli proti rozdeleniu Československa sú naveky zaťažení takou protinárodnou vinou, že nemajú morálne právo riadiť štát. Hovorili to aj v minuloročnej prezidentskej kampani proti F. Mikloškovi a I. Radičovej. Za celý čas im nikto verejne nezacitoval postoje tých slovenských osobností, na ktoré sa odvolávajú. Ponúkam stručný výber: „Nesmieme sa deliť ani na Čecha ani na Slováka. Musíme stáť na absolútnej jednote ak máme byť úspešní.“ (M.R.Štefánik:, júl 1917, New York) „Štátny prevrat v r. 1918 bol najradostnejším okamžikom môjho života. Vznikom Československej republiky splnila sa moja túžba a ožili nádeje národa. Československý štát vznikol spoločnou zahraničnou a domácou prácou Čechov a Slovákov, preto želám si úprimne, aby bol trvalou vlasťou slovenského národa....“ (A. Hlinka, „Odkaz slovenskému národu“, 1934) „Každý z nás vedel, že odhlasovaním slovenskej štátnej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa.“ (P. Čarnogurský, vtedajší poslanec snemu SŠ, v knihe „14. marec 1939“) „Nefalšujme históriu. Za bývalej Česko-Slovenskej republiky nikdy Slováci o štátnej samostatnosti nehovorili, ani za ňu nebojovali. V minulosti bol poctivý Slovák ten, ktorý za samostatný slovenský štát nepracoval, lebo každý bol presvedčený, že by takto národ prišiel do nešťastia." (J. Tiso, 1942)
Dobrý štát
Zdravý rozum, všetky praktické skúsenosti prinajmenšom 20. storočia, aj náuka katolíckej cirkvi o štáte a politike, ako som ju uviedol tu na blog. sme 8.6. jasne hovoria, že pre jednotlivca, národ i pracujúcich je najdôležitejšie aby štát bol demokratický a právny, aby celý jeho politický systém, súdy a štátna správa konali spravodlivo, aby politici a štátni úradníci niesli osobnú zodpovednosť za všetky svoje skutky, aby všetky riadiace, finančné a majetkové činnosti štátu prebiehali transparentne a spravodlivo, tak aby v každodennom styku s úradníkmi žijúcimi z daní občanov ľudia cítili, že štát je tu pre občanov, a nie občania pre štát a jeho byrokraciu. Potom aj ekonomický pokrok a reformy budú slúžiť všetkým, a nie iba morálne skysnutej smotánke. Až za týmto nasleduje dôležitosť toho, či je štát jedno alebo viacnárodný. Podstatná je sloboda a reálna rovnosť všetkých občanov a národností. A práve tieto primárne požiadavky na dobrý štát porušuje nacionálno-(post)komunistická koalícia pod vedením R. Fica, a predtým V. Mečiara omnoho viac než ich veľmi nedokonalí a v mnohom chybujúci, ale predsa podstatne demokratickejší opozičníci.
Trianon a maďarská karta
Ďalšou aktuálnou otázkou nielen spomínaného televízneho dialógu boli slovensko-maďarské vzťahy. Horúcim impulzom je 90-te výročie zmluvy v Trianone. Touto (a predtým Versailskou) zmluvou sa definitívne ukončila 1. svetová vojna a medzinárodnoprávne uzákonila existencia a hranice nových nástupníckych štátov bývalého Rakúsko-Uhorska, vrátane slovenských. Víťazné mocnosti tým uznali právo na sebaurčenie národom, ktoré boli v monarchii kultúrne utláčané. Hlinka označil v r. 1934 vznik demkratickej ČSR za najšťastnejší deň života preto, lebo aj na základe nasledujúceho povznesenia Slovenska videl, že Trianon znamenal záchranu národnej existencie Slovenska. Všeobecné povedomie a informovanosť na Slovensku o Trianone je však slabá, čo tiež nahráva nacionalistom. Slovenskí národniari jeho význam dlho bagatelizovali, lebo súvisí so vznikom ČSR a veľkú zásluhu na výsledku Trianonu vrátane zabezpečenia slovenských hraníc má E. Beneš, ktorého neznášajú. Komunisti o ňom neučili, lebo šlo o demokratickú „buržoáznu“ ČSR. Maďarské postoje k Trianonu sa viac -menej delia do dvoch základných skupín: demokrati ho rešpektujú ako historickú skutočnosť a začiatok existencie moderného maďarského štátu. Nacionalisti podnes považujú predtrianonské Uhorsko za maďarský štát, ktorému Trianon ukradol časť územia, ktoré chcú získať späť. Preto sa spojili v r. 1938 s Hitlerom aby viedenskou arbitrážou získali aspoň časť slovenského územia, a aj po vojne dali slovenskej menšine na svojom území podstatne menšie práva a možnosti než mala maďarská na Slovensku. Netrúfam si hodnotiť aký je pomer medzi demokratickými a nacionalistickými Maďarmi, ale to čo spravil maďarský parlament na tohtoročné výročie Trianonu, naznačuje prevahu nacionalistov. Spravili to aj keď museli vedieť, že tým najviac pomôžu vo volebnej agitácii slovenským nacionalistom, ktorí si nič lepšie nemohli želať, a aj to patrične využili.
Kultúra nakoniec
S kultúrou je to stále biedne, hovorieva Rasťo Piško v Listoch premiérovi. Má pravdu. Vidíme to pri likvidácii PKO schválenej primátorom, búraní technických pamiatok a ničení zelene developermi v Bratislave, aj na tom, že polovica ľudí na sídlisku nie je ochotná urobiť dva kroky aby dala plasty a sklo do kontajnera na separovaný odpad. Ale aj tu smrdí ryba od hlavy. Poslanci môžu beztrestne porušovať dopravné predpisy a iné zákony, a brať mnohonásobok priemernej mzdy za „prácu“ v parlamente do ktorého mesiace nevkročia, a keď tam už pripitý šéf národniarov príde a vulgárne vynadá policajtke riadne si konajúcej službu, minister za Smer potrestá iba ju za to že o tom hovorila. A tak ďalej, a tak ďalej. Politická kultúra priamo súvisí s kultúrou obecnou i podnikateľskou. Nemôžem znova nepripomenúť požiadavku A. Hlinku: „Pre budúcnosť slovenského národa považujem za dôležité vyzdvihnúť hlavne potrebu národnej vzdelanosti a politickej výchovy. Kultúra je prvou a základnou podmienkou rozvoja každého národa.“ S politickou kultúrou a netolerantnosťou sú na tom nacionalisticko-ľavicovo populistické strany celých 20 slobodných rokov podstatne horšie než demokratické. Od čelných politikov a nimi riadených súdov, cez babky demokratky bijúce dáždnikmi "zlých" novinárov a čechoslovakistov, až po minuloročnú prezidentskú kampaň. Znova to predviedla aj pani Malíková-Belousovová vo včerajšom televíznom vystúpení. Najviac kričala, útočila nepodloženými tvrdeniami, skákala do reči. Tak ako Slota nahrabal najviac majetku, aj ona si bezohľadne uchmatla najviac vysielacieho času. Viac krát sa odvolávala na svoje kresťanstvo a nik jej nepovedal ako sa skutky jej straníckych a koaličných partnerov príkro odlišujú od kresťanských požiadaviek. (ktoré som citoval minule) V sebe vlastnej modifikácii presne pasovala k tomu ako k novinárom a oponentom pristupujú jej politickí partneri Mečiar, Slota a Fico. To však asi väčšine našincov najviac imponuje. Džentlmensky slušným správaním aké ukázali jej oponenti u mnohých nemožno zabodovať. Chudák Hlinka sa asi v hrobe obracia, keď vidí že takíto vítečníci podľa väčšiny Slovákov vrátane mnohých veriacich najlepšie obhajujú záujmy národa. Takže skončím otázkou : do akej miery je dobré a užitočné v politike sa k nedemokratickým politikom správať tolerantne, a do akej miery sa správať džentlmensky k žene, ktorá sa naspráva ako dáma, ale arogantná baba na trhu?
