Za čo sme štrngali?
„Najväčšmi mi je ľúto mladých. Majú to bohovsky ťažké. Žijú v systéme, ktorý nemá pravidlá ani autoritu. Nikto ničomu neverí. Jediným kritériom sú prachy a honba za nimi. Vidieť zmysel života v tom, že sa mám naháňať za peniazmi, to je totálna bieda. Myslím si, že dnes všetci žijeme v totálnej biede." S tým súhlasím. Na slová redaktorky „ale toto sme chceli, štrngali sme pre to kľúčmi" Ráž odpovedal: „Ja som to nechcel..."
To som nechcel ani ja keď som štrngal. Chcel som slobodu, ktorú som nemal a teraz mám. Chcel som aj demokratický právny štát, ktorým Slovensko ešte stále nie je, čo priamo súvisí s názormi na "socializmus" a "kapitalizmus", ktoré formuloval J.Ráž, a činnosťou politikov ktorých podporoval.
Morálne východiská
"Podľa môjho názoru bol socializmus správny systém so správnymi morálnymi východiskami." (J. Ráž) Predpokladám, že tak ako mnohí iní, aj Ráž považuje za správne morálne východisko socializmu ideu sociálnej rovnosti a spravodlivosti. To je dobrá idea. Tragický omyl je v nepochopení toho, že táto idea nie je dielom ani podstatou socializmu. Idea sociálnej dobročinnosti a spravodlivosti je v najväčšej miere ideou židovsko-kresťanskej kultúry a filozofie.
Podstatou komunistického socializmu je návod akým sa má táto idea realizovať. Metóda triedneho boja, totalitnej diktatúry a násilnej likvidácie všetkých, ktorí stoja v ceste mocenskému monopolu komunistickej strany, ktorá sa považuje za dejinami vyvolenú aby viedla "pracujúcich" do šťastných zajtrajškov. Jej základným morálnym východiskom je presvedčenie, že v mene tohto "pokroku" je dovolené akékoľvek násilie a likvidácia slobody. „Železnou rukou privedieme ľudstvo ku šťastiu" hlásali Leninovi boľševici. „My se od ruských bolševiků do Moskvy chodíme učit, jak vám zakroutit krk. A vy víte, že ruští bolševici jsou v tom mistry..." povedal K. Gottwald v r.1929 v parlamente. Po uchopení moci ospravedlňovali komunisti obete čistiek a kolektivizácie slovami „keď sa rúbe les, lietajú triesky".
Reálny socializmus
Socializmus bol správny systém aj podľa Brežneva, ktorý k nám v r. 1968 na jeho záchranu poslal tanky, a Biľaka, Jakeša a generálov ŠtB, ktorí "normalizovali" spoločnosť po pokuse o jeho demokratizáciu. Aj podľa J. Migaša, J. Ľuptáka a R. Fica.
J. Ráž povedal, že on a chlapci z Elánu šli na vysokú školu iba preto, aby nemuseli ísť na vojnu a mohli robiť muziku, a veľa toho zo školy nevedia. To chápem, a muziku robili dobrú. Ale tisíce ľudí, ktorí mali záujem, a z ktorých mohli byť dobrí odborníci, z politických dôvodov študovať nemohli, ďalších vyhodili zo zamestnania. Slobodne cestovať, alebo nezávisle vykonávať dobročinnú sociálnu, kultúrnu, vzdelávaciu činnosť nemohol nikto. Rážovi nič nehovoria ani umelci, ktorým režim znemožnil tvorbu? Ani tisíce nespravodlivo uväznených a popravených či zastrelených na zamínovaných hraniciach?
Dôsledkom tejto neslobody bolo že Československo postupne vo vedecko-technickom rozvoji, ekonomike a životnej úrovni predbehli krajiny, ktoré boli v r. 1948 ďaleko za nami. Objektívnym porovnaním reálneho socializmu a demokratického kapitalizmu nie je úroveň na východnom Slovensku v r. 1930 a 1980, ale porovnanie rastu a životnej úrovne ČSR a Rakúska, východného a západného Nemecka, severnej a južnej Kórey v rovnakom období. Milióny obetí komunizmu vo svete nie sú náhodným omylom dobrého systému, ale zákonitým dôsledkom zlej ideológie.
Socializmus alebo kapitalizmus?
„Teraz sme prešli na iný systém, ktorý nemôžem nazvať inak ako sk.....ý kapitalizmus." (J. Ráž) Znovu nepochopenie reality. Ekonomicky bol náš reálny socializmus štátnomonopolným kapitalizmom, politicky totalitnou diktatúrou. Štát riadený komunistickou stranou zhabal a monopolne riadil všetky výrobné prostriedky. Bez konkurencie, diskusie a verejnej kontroly. Zákonitým dôsledkom bolo zníženie kvality a konkurencieschopnosti ekonomiky, nedostatkové tovary a čierny trh. Reálny socializmus naučil ľudí kradnúť zo štátneho.
Protipólom komunizmu nie je kapitalizmus, ale demokracia. Sloboda, ktorú sme získali novembrovým "štrnganím" priniesla aj konkurenciu, ktorá naplnila obchody neporovnateľne väčším výberom a kvalitou. Vďaka nej sa obnovili schátralé centrá miest. Negatívne stránky ponovembrového vývoja sú dôsledkom desaťročí vlády totalitnej diktatúry a nedostatočných reforiem politického systému a štátnej správy.
Červená šľachta
. Komunisti v každej krajine kde vládli zaujali postavenie absolutistických vládcov. Nedotknuteľných, nekritizovateľných, usilujúcich o totálne ovládnutie myslenia a správania poddaných, a narábajúcich s "národným" majetkom a štátnymi podnikmi ako s vlastnými. Na to zneužívali školy, média, políciu aj súdy. Oni nás desaťročia učili, že primárne sú materiálne hodnoty a vzťahy. Po takej príprave bulvár a reklama ľahko presvedčili väčšinu, že „jediným kritériom sú prachy a honba za nimi" (J.Ráž) Pôsobivý bol aj príklad vedúcich politikov HZDS a SNS, a s nimi spriaznených podnikateľov.
Po príliš nežnej revolúcii ochotne súhlasili s budovaním trhového kapitalizmu, keď sa mohli stať hlavnými privatizérmi a najbohatšími kapitalistami. Bolo by užitočné zverejniť, koľko z našich najúspešnejších privatizérov, latifundistov, multimilionárov sú bývalí funkcionári KS, SZM, Štb, a nimi riadených štátnych podnikov, bánk a úradov, alebo ich blízki príbuzní. Tí čo predtým budovali a zneužívali totalitný systém, po novembri ´89 zo svojich pozícií v štátnej správe, parlamente, vláde a na súdoch brzdili demokratické reformy politického systému. Ich vinou je náš kapitalizmus taký "sk.....ý", aby som citoval J. Ráža.
Diagnóza a liečenie
Komunisti aj oprávnene kritizovali niektoré dôsledky "kapitalizmu". Chybný bol popis príčin a návod na riešenie. Vážne chyby mal aj ponovembrový vývoj. Ich hlavnou príčinou však nie je kapitalizmus, ale nedostatok demokracie. Najväčšiu politickú zodpovednosť majú politici nacionalisticko-ľavicových vládnych koalícii na čele s V. Mečiarom, vtedajšia parlamentná väčšina s predsedom parlamentu Gašparovičom, a SDĽ ktorá ich v mnohom podporila. Ďalej bývalí komunisti, súdy a vedúci funkcionári štátnej správy. Nacionalisti vrátane niektorých cirkevníkov a viacerých "zahraničných" Slovákov, ochotní tolerovať všetko v mene štátnej samostatnosti. A samozrejme všetci, ktorí ich volili a podporovali, vrátane J. Ráža.
Dnes znova ľavičiari, Smer a HZDS v niečom oprávnene kritizujú, že ozdravné opatrenia vlády I. Radičovej najviac postihnú chudobných a drobných podnikateľov. Znova však "zabúdajú", že tak ako Dzurinda zachraňoval Slovensko z biedy, do ktorej ho dostali komunisti a Mečiar so Slotom, Radičová rieši problémy spôsobené svetovou krízou a Ficovou vládou. Miliardy, ktoré dnes chýbajú v štátnej kase, a na ktoré sa skladáme zvýšenými daňami, cenami a odvodmi, sa za nacionálne-socialistickej vlády R. Fica cez nástenkové tendre a podobné aktivity presunuli do garážových firiem a na účty postkomunistických zbohatlíkov a skorumpovaných štátnych úradníkov. Tak ako za Dzurindu, aj dnes je najväčšou chybou vládnej koalície nedostatok spravodlivosti a neschopnosť získať financie predovšetkým od tých, ktorí ich rozkradli.
Liečenie aj pre náš slovenský kapitalizmus začína pravdivou diagnózou, a nezaobíde sa bez nazývania vecí pravými menami, kultúrnej vzdelanosti, morálky a úsilia o spravodlivosť. Ani bez dôsledného boja proti korupcii a budovania naozaj demokratického právneho štátu.
