Stalinizmus a Hitlerizmus nebol dielom a zodpovednosťou iba týchto jednotlivcov. Vychádzal z konkrétnej filozofie s vlastnou pseudomorálkou a hierarchiou hodnôt. Diktátor mal tisíce aktívnych a dobrovoľných spolupracovníkov, a milióny ľudí, ktorí mu aspoň spočiatku verili. Urobil pre národ, štát a pracujúcich aj niektoré pozitívne zmeny, ktoré však boli zaplatené neúmerne vysokou a tragickou cenou totalitnej diktatúry. Komunizmus aj nacizmus zobral ľuďom slobodu, plánovite a vo veľkom porušoval základné ľudské práva, okradol, uväznil a umučil milióny nevinných. Obidva v rámci aktuálnych možností likvidovali každú nezávislú kultúrnu, vzdelávaciu, ekonomickú i sociálnu činnosť vrátane boja proti cirkvi.
Hlavný rozdiel medzi nimi je v tom, že komunisti vládli omnoho dlhšie, a ich vláda sa tak mohla viac stabilizovať a pretvárať spoločnosť. Druhým, a pre nás podnes neblaho dôležitým rozdielom je spôsob, ako spoločnosť postupovala po páde totalitného režimu. 8. mája si pripomíname koniec II. svetovej vojny. Víťazstvo nad Hitlerovým nacionálnym socializmom však bolo zavŕšené až tým, že v (západnom) Nemecku sa pod patronátom víťazných mocností položili základy stabilného demokratického politického systému. Podstatnou podmienkou a súčasťou budovania demokracie, právneho štátu a európskej stability bol aj Norimberský proces, v ktorom boli jasne pomenované zločiny totalitného režimu, a odsúdení tí, ktorí za ne niesli hlavnú zodpovednosť. Aj nižší funkcionári režimu boli potom vylúčení z riadenia štátu. Komunistický režim, ktorý v Európe padol v r. 1989, bol rovnako násilný, rozpínavý a bezohľadný ako Nacizmus. Po jeho páde však príliš veľa vedúcich činiteľov a s nimi ideologicky, korupčne a mocensko-politicky zviazaných vedúcich pracovníkov na všetkých úrovniach štátnej správy, súdov i ekonomiky zostalo v riadiacich funkciách. Tí celý čas sabotovali demokratizáciu a bránili dôslednej reforme politického systému, štátnej správy a súdnictva. V rôznych postkomunistických krajinách v rôznej miere. Súčasná (ne)kvalita politického systému, štátnej správy a morálky verejného života, miera korupcie i sociálnych rozdielov je priamo úmerná tomu, aký vplyv sa ponechal bývalým nositeľom totalitného režimu. Výdatne tomu pomohla politika hrubých čiar za minulosťou a nedodržiavanie beztak slabého lustračného zákona. Ten nebol diskrimináciou, ako tvrdili ľavičiari, ale kvalifikačným predpokaldom na vykonávanie riadiacich funkcií v správe štátu zotavujúceho sa z ťažkej choroby totalitnej diktatúry.
Toto brzdenie demokratických reforiem sa u nás najhoršie realizovalo za parlamentnej väčšiny nacionálno- ľavicového zlepenca HZDS-SNS-ZRS pod vedením V. Mečiara, za podpory postkomunistickej SDĽ, ktorej členom bol aj R. Fico. Vtedy sa nie náhodou naštartovali najnetransparentnejšie mnohomiliardové korupčné privatizácie štátneho majetku, za zlomok skutočnej ceny. Dokonca aj zákony zmenili tak, aby sa to mohlo robiť bez verejenj kontroly a zodpovednosti tých, ktorí to riadili. To je jeden zo základov a podstatných vlastností mečiarizmu. Populistický charizmatický vodca s pomocou bývalých komunistov, eštebákov a nacionalistov obdivujúcich vojnový slovenský štát presvedčil polovicu obyvateľov, že ich problémy spôsobujú zlí kapitalisti, reformisti, Česi, Maďari a iní nepriatelia Slovenska a pracujúcich. Stačí veriť vodcovi, ktorý všetko zariadi bez ich osobnej námahy a zodpovednosti. Táto viera väčšinu tak „osvietila“ či zaslepila, že sa precitli až po pár rokoch, keď boli rozkradnuté mnohomiliardové majetky. Mečiar si vtedy dal odhlasovať zmenu zákona aj na to, aby mohol on menovať za šéfa SIS I. Lexu. Zvýšil sa podiel bývalých komunistov a eštebákov v štátnej správe i ekonomickej sfére, vrátane najbohatších „kapitalistov“. Viac krát pritom porušili aj ústavu. Zaklincoval to amnestiami brániacimi vyšetrenie únosu a vraždy. Podnes sa nenašla dostatočná väčšina poslancov ani sudcov, ktorí by mali skutočný záujem napraviť to.
Médiá a občas aj poslanci riešili mnoho káuz jednotlivých poltikov a štátnych úradníkov. Tie sa však naďalej za všetkých vládnych koalícií (aj keď nie v rovnakej miere) opakujú. Často na tom istom mieste a podľa rovnakého receptu. Príčinou je to, že keď sa aj občas vymení pár hriešnikov, žiaden politik či štátny úradník neniesol zodpovednosť za to čo spôsobil. Nie len keď to bolo nespravodlivé a nemorálne, ale ani keď sa pri tom porušil či obišiel zákon v neprospech štátu a väčšiny jeho slušných občanov a daňových poplatníkov. Vždy zvíťazil právny názor vedúci k porušeniu spravodlivosti a obecného dobra, nikdy sa nenašla politická vôľa k serióznemu a čo len trochu účinnému pokusu vymôcť od skorumpovaných úradníkov a s nimi spolupracujúcich „podnikateľov“ aspoň časť toho, čo nakradli. Ani zásadne zmeniť pravidlá tak, aby sa to už nemohlo opakovať. Aj to patrí k mečiarizmu.
Asi v polčase Moravčíkovej vlády som v Sme publikoval článok, kde som uviedol že je veľké riziko, že Mečiar sa vráti nie preto, že by bol lepší, ale preto, že Moravčíkova vláda nerealizuje zmeny politického systému a štátnej správy, a na príliš mnohých miestach vrátane televízie necháva bývalých aktérov a spolupracovníkov totalitného režimu a Mečiarovych ľudí. To sa zopakovalo pri nástupe R. Fica. Moc nezískal preto, že by bol lepší než Dzurinda, a dokonca v zásade ani nie preto, že by bol sociálnejší, ale preto, že mal rovnakú populistickú charizmu ako Mečiar, a pre chyby Dzurindovej koalície. Tá pri všetkých potrebných a úspešných ekonomických reformách znova najmenej reformovala politický systém a štátnu správu. Ignorovala princíp spravodlivosti a chudobnejšiu väčšinu, ktorá zaplatila reformy odkázala na šťastné poreformné zajtrajšky, niekedy dosť arogantne, keď najbohatší mali z reforiem úžitok hneď. Nedávno napr. povedali, že nesúhlasia s tým aby Slovensko (nenávratne) požičalo v prepočte150 eur (= 4500 Sk) na obyvateľa SR Grécku, kde majú v porovnaní so Slovenskom trojnásobné platy. Na oddľženie bánk za Dzurindovej vlády však zaplatil každý občan SR vyše 20 tisíc Sk, pričom zodpovední manažéri týchto bánk a zástupcovia štátu v dozorných radách mali -10-50 násobok nášho priemerného príjmu, a šéfovia „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“, ktorá tie banky a iné štátne zdroje vytunelovala ešte omnoho viac. Tým samozrejme na majetok nikto nesiahol.
Keď nastúpil za premiéra R. Fico, ktorý predtým ostro kritizoval rozkrádanie za Dzurindu, do koalície si zobral Mečiara so Slotom, ktorých pôvodne rovnako kritizoval. Práve preto, že mu boli svojou minulosťou, hodnotovou a ideovou orientáciou i politickým štýlom najbližší. Ktosi vtedy výstižne povedal, že Fico je sofistikovaný Mečiar. Práve preto prebral najviac voličov postkomunistickej SDĽ a Mečiarovmu HZDS. Práve preto bol v minuloročných prezidentských voľbách zajedno s I. Gašparovičom, ktorý na začiatku ponovembrovej politickej kariéri pomáhal bývalým eštebákom a ako predseda parlamentu bol najmocnejším spolupracovníkom V. Mečiara. Práve preto Gašparovič v najkratšom možnom čase potvrdil s Ficovým súhlasom v novej funkcii D. Harabína, ich ďalšieho komplica za najväčšej slávy mečiarizmu. Premiér Fico po dlhých obštrukciách vymenil pár členov vlády, ale nespravil nič na zmenu systému, ktorý ich prehrešky a rozkrádačky umožňoval. Dokonca ako právnik a najmocnejší muž štátu nespravil za 4 roky nič ani pre riadne vyšetrenie a prípadné potrestanie „kradnutia za Dzurindu“, o ktorom hovoril keď bol v opozícii, a ktoré vytiahol z propagandistických dôvodov až krátko před voľbami. Preto, lebo to by mohlo narušiť modifikovaný mečiarizmus fungujúci pod jeho vedením. Rovnako ako za Mečiara, aj za Fica sa zvýšil podiel bývalých členov KS a ŠtB v riadení štátu.
J. Jevtušenko povedal v šesťdesiatych rokoch „vyniesli ste Stalina von z mauzólea. Ako ale vyniesť Stalina z dedičov po Stalinovi? Komunizmus nepadol premenovaním KS a prevrátením kabátov bývalých komunistov. Definitívny koniec bude mať až keď zmizne z väčšiny hláv marxistické a komunisitické myslenie a správanie, a až z riadenia spoločnosti zmiznú bývalý komunisti. Rovnako je to s mečiarizmom. Ten definitívne padne až keď väčšina voličov bude myslieť a hodnotiť skutočnosti tak, že budú imúnni voči pôsobeniu takýchto politikov, až bude objasnené pozadie a okolnosti únosu M. Kováča a vraždy R. Remiáša, až nebudú hlavou štátu a súdnej rady najbližší Mečiarovi partneri. A až nebude mať sofistikovaný či iný a ináč modifikovaný „Mečiar“ s blízkym partnerom okolo 40% parlamentných kresiel. Čiže keď vyriešime problém ako vyniesť Mečiara z dedičov po Mečiarovi.
