Fašizmus bol v Taliansku
Organizáciu Fasci d'Italiani di Combattimento (Bojové zväzky Talianov) založil v r. 1919 Benito Mussolini. Tá sa v r. 1921 zmenila na Fašistickú národnú stranu ( Partito Nazionale Fascista), ktorá 28.10.1922 uchopila moc. Aj keď v jeho prvej vláde boli aj nefašistickí ministri, bola to diktatúra. Už vtedy napr. predseda vlády Mussolini odsúhlasil vraždu poslanca Matteottiho, ktorý ju ostro kritizoval. V. r. 1926 vyhlásili fašistickú diktatúru s vládou jednej strany. Začala sa aj agresívna zahraničná politika a dobyvačné vojny. V r. 1936 Taliansko napadlo a dobylo Abesíniu. Spojencom nacistického Nemecka sa stalo pred začiatkom druhej svetovej vojny, do ktorej oficiálne vstúpilo 10.6.1939. Taliansky fašistický režim padol 25.7.1943, potom ako spojenci obsadili časť Talianska. Mussolini bol uväznený. Nový taliansky premiér Badoglio začal spolupracovať so spojencami a 3.9. podpísal kapituláciu. V septembri Mussolini s pomocou nemeckých výsadkárov ušiel z väzenia, a na území okupovanom nemeckými vojskami, sa postavil do čela socialistickej republiky. Na konci vojny ho na úteku chytili a 28.4.1945 popravili. Nič z toho sa neodohralo 8. mája. Preto tento deň nie je dňom víťazstva nad fašizmom.
Hitler nebol fašista
V Nemecku, ktoré rozpútalo 2. svetovú vojnu, vládla pod vedením Adolfa Hitlera Národnosocialistická nemecká robotnícka strana (NSDAP- Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei), stručne Nacisti. Vznikla v r.1920 premenovaním Nemeckej robotníckej strany. Odvtedy sa s rôznymi percentami zúčastňovala volieb. V r. 1933 po predchádzajúcom obmedzení ústavných slobôd a násilných akciách nacistov získala v predčasných voľbách 44% hlasov. V koalícii s nacionálnou stranou mali 53%, a aj kvôli dezorganizovanosti opozičných strán získali moc. Už v tom roku zriadili prvé koncentračné tábory, Hitler si upevnil diktátorské právomoci, vraždili a väznili odporcov, začalo prenasledovanie židov. 14.7.1933 ustanovili vládu jednej strany. Rozvojom zbrojárskeho priemyslu zvýšili zamestnanosť, čo im v kombinácii s propagandou zvýšilo ľudovú popularitu. Tým že Hitler zavrhol pôvodné socialistické ideály si získal aj podporu priemyselníkov.
23.8. 1939 si Hitlerovo nacistické Nemecko a Stalinov komunistický Sovietsky zväz zmluvou Ribbentrop – Molotov rozdelili Európu, najmä Poľsko. 1.9. 1939 Nemci napadli Poľsko, čo sa považuje za začiatok 2. svetovej vojny. Tá v Európe skončila 8. mája 1945, keď nemecké velenie podpísalo kapituláciu. Tento deň je preto pamiatkou konca vojny a víťazstva nad Nemeckom ovládaným nacistickou diktatúrou, ale keďže v Nemecku nevládli fašisti, 8. máj nie je dňom víťazstva nad fašizmom.
Kto sú fašisti?
Viacerí používajú slovo fašizmus na označenie niektorých druhov diktatúr a politického či ekonomického správania. Často tak výberovo a nepresne, že z toho vzniká chaos pojmov, ktorý prispieva k chaosu myslenia. Aj na tom stojí každá totalita a manipulácia. Fašizmus je „totalitná ideológia antidemokratického zamerania. Nadraďuje záujmy celku (národa, štátu, prípadne rasy) nad záujmami jednotlivca. Usiluje sa vybudovať totalitný štát. Na čele štátu požaduje silného vodcu. K potlačeniu opozície využíva násilie a moderné metódy propagandy a cenzúry.“ (Wikipédia) Obsah tejto definície však rovnako ako nemecký Nacizmus napĺňa aj Komunizmus, ktorý u nás sám seba nazýval reálnym socializmom. Z porovnania psychológie, filozofie a praxe fašizmu, nacizmu a komunizmu vidno, že medzi nimi niet podstatných rozdielov. Hlavnú zásluhu na premenovaní nacistov na fašistov majú komunisti, ktorí chceli zakryť podobnosť a príbuznosť týchto totalitných ideológií a diktatúr. To ale znamená, že ak pojem fašizmus používame nie v pôvodnom, ale v rozšírenom zmysle na každú totalitnú diktatúru pordobného typu, tak 8.5.1945 demokracia nad fašizmom nezvíťazila, lebo jeho komunistická forma v polovici Európy vládla a šírila sa ešte ďalších 44 rokov. V Ázii a Amerike porušuje základné ľudské práva podnes.
Diktatúra v Česko-Slovensku
Hitler v r. 1932 prehlásil: „Českomoravský priestor bude kolonizovaný nemeckými roľníkmi. Česi budú vyvezení na Sibír.... Musia opustiť strednú Európu." Nacisti vypracovali Generalplan Osten, podľa ktorého „Slovania sú na to, aby pre nás pracovali. Pokiaľ ich nepotrebujeme môžu zomrieť. Zdravotná starostlivosť o nich je nežiadúca. Plodnosť Slovanov je nežiadúca. Ich vzdelanie nebezpečné. Preto stačí, keď budú vedieť počítať do sto." Keď sa Hitler, dostal k moci, prvým štátnikom ktorý ho navštívil bol predseda vlády Maďarska Gy. Gombos. Zhodli sa, že ČSR tvorí najväčšiu prekážku pri "budovaní novej Európy“, a preto ju treba rozložiť. V r. 1936 navštívil Hitlera M. Horty, hlava maďarského štátu, a rozvíjal myšlienku útoku na ČSR. "Som presvedčený, že ... skôr-neskôr dôjde k zásahu a naviac, za krátky čas by sme obsadili celé územie Slovenska". Nasledoval Mníchovský diktát a Viedenská arbitráž, ktorou získalo Maďarsko vyše 10000 km2 slovenského územia. J. Tisovi Hitler povedal "musíte vyhlásiť slovenskú štátnu samostatnosť, ale blitzschnell !" Tak bol vyhlásený Slovenský štát. P. Čarnogurský, ktorý bol v r. 1938-45 poslancom snemu Slovenského štátu, to v knihe „14. marec 1939“ zhodnotil: „Každý z nás vedel, že odhlasovaním slovenskej štátnej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa.“ V tej dobe sme mali zároveň exilovú vládu so sídlom v Londýne, ktorá reprezentovala Československo bojujúce na strane Spojencov proti nacistom a fašistom, a zároveň vládu Slovenského štátu, ktorý bol spojencom Nacistického Nemecka. Vďaka tej exilovej, a obetiam mnohých Čechov a Slovákov vrátane SNP sme na konci vojny stáli na strane víťazov. Jedine medzinárodnoprávnym anulovaním Mníchovského diktátu a Viedenskej arbitráže, a uznaním právnej kontinuity ČSR sa Slovensku vrátilo územie obsadené Maďarskom.
Väčšinu územia ČSR oslobodila Červená armáda, ktorej treba byť vďačný za množstvo obetí. Zároveň však pripravovala pôdu pre nástup komunistickej diktatúry, ktorá mala s nacistickou a fašistickou viac spoločného ako rozdielneho. Tá padla až v novembri 1989.
Dokončené a stratené víťazstvo
Víťazstvo nad nacizmom bolo zavŕšené až tým, že v (západnom) Nemecku sa pod patronátom víťazných mocností položili základy stabilného demokratického politického systému. Podstatnou súčasťou budovania demokracie bol aj Norimberský proces, v ktorom boli jasne pomenované zločiny totalitného režimu, a odsúdení tí, ktorí za ne niesli hlavnú zodpovednosť. Funkcionári režimu boli vylúčení z riadenia štátu. Spochybňovanie zločinov nacizmu a popieranie holokaustu je vo viacerých krajinách podnes trestné. Aj vďaka tomu neonacisti tvoria väčšinou verejnosti odsudzovanú, a štátom potláčanú skupinu na okraji politického diania, a keď s nimi spriaznená legálna strana získa vo voľbách viac ako 15-20%, demokrati bijú na poplach.
Najväčší rozdiel medzi fašizmom, nacizmom a komunizmom je v tom, že zatiaľ čo prvé dva vládli relatívne krátko, a vyvolali veľkú vojnu, v ktorej boli porazení, komunisti vládli niekoľkonásobne dlhšie, a ich režim sa zrútil relatívne pokojne. Tým omnoho viac deformoval myslenie a správanie ľudí, pričom jeho katastrofálne dôsledky boli pri povrchnom pohľade menej zjavné. Druhý, a pre nás podstatný rozdiel je v tom, že na Slovensku: 1. Neboli dostatočne jasne a verejne pomenované zločiny a dôsledky komunizmu. 2. Prakticky nikto nebol ani len symbolicky odsúdený za zločiny proti ľudskosti a porušovanie základných ľudských práv. 3. Neuskutočnila sa dostatočná reforma politického a právneho systému a štátnej správy. 4. Bývalí komunisti a ich kolaboranti zo štátnej správy a vedenia štátnych podnikov korupčne a za zlomok reálnej hodnoty sprivatizovali väčšinu štátneho majetku, a stali sa vedúcou ekonomickou silou, určujúcou formy nášho "kapitalizmu". Výsledkom je, že síce padol totalitný režim, ale nie moc a vplyv jeho budovateľov. Definitívne víťazstvo nad totalitou sa znovu nekonalo.
Fašistický kapitalizmus?
Krátko po prvých slobodných voľbách začali aktivity uctievačov vojnového Slovenského štátu, usilujúcich o štátnu samostatnosť Slovenska za každú cenu. Bývalí komunisti, ktorí predtým tento štát označovali za fašistický sa s nimi spojili pod vedením V. Mečiara, lebo im to uľahčilo fakticky zostať pri moci a pri korytách. Aj na Vybrali.sme.sk sa objavil 29.4. 2012 publikovaný článok "Kapitalizmus je fašizmus". Tak ako pri komunistickej kritike kapitalizmu, aj tu sa mieša oprávnená kritika niektorých dôsledkov a prejavov "kapitalizmu" s totálne pomýleným určením ich príčin. Hlavnou príčinou negatívnych stránok nášho kapitalizmu je nedostatok morálky a demokracie. Ten je však priamym dôsledkom politiky hrubých čiar za minulosťou a brzdenia demokratických reforiem nacionalisticko-komunistickým zlepencom pod vedením Mečiara, Slotu a Ľuptáka, s podporou SDĽ. Jeho vodcovstvo teraz prevzal R. Fico, ktorý tvrdí, že si 17. November ´89 ani nevšimol. Pravdu má v tom, že neskončila faktická moc a vplyv (bývalých) komunistov, ktorých režim sa v ničom podstatnom od fašistického nelíšil. Čiže ani nad "fašizmom" v prenesenom širšom zmysle slova sme podnes nezvíťazili. Ani v tohtoročných voľbách. Demokratický právny štát podnes nemáme. Dokazujú to aj Gorily a priam ukážkovo stav nášho súdnictva a prokuratúry.
