Začnem tým zlepencom, lebo aj to má svoj význam, a už týmto slovom Smer manipuluje verejnú mienku. Každá slovenská vláda od pádu komunistickej diktatúry bola, a ešte dlho bude koaličná. Nazvať inú koalíciu ako je vlastná slovom „zlepenec" je prejavom snahy vsugerovať poslucháčom / čitateľom voči nej bez rozmýšľania negatívne emócie. Rovnako je však zlepencom Ficova vláda, a bola ním aj Mečiarova. Všetky, rovnako ako Dzurindova, spravili aj pár užitočných vecí aj veľké chyby. Kradlo sa tiež za všetkých. Podstatný rozdiel je v tom, že Dzurindova koalícia SDKÚ s KDH a (Bugárovou) SMK bola v základoch a smerovaní demokratická, zatiaľ čo Mečiarov a Ficov zlepenec bývalých komunistov, zmenených na populistických pseudosocialistov s (pravičiarskymi) nacionalistami je ideologickým základom i politickou minulosťou protidemokratický.
Biblia a Základná deklarácia ľudských práv sa zhodujú v tom, že všetci ľudia sú si bytostne rovní v osobnej dôstojnosti, slobode a práve na život. Z tejto rovnosti vyplývajú a odvodzujú sa všetky ďalšie pravidlá a zásady dobrých vzťahov i dobrej politiky. Tento princíp stojí nad všetkými ostatnými zákonmi. Po slobode sú najdôležitejšími podmienkami rozvoja jednotlivcov i národa kultúra, vzdelanie, morálka a materiálne zabezpečenie, ktoré závisí od vedecko-technického a ekonomického rozvoja. Tieto hodnoty zo súčasných spoločenskopolitických systémov najlepšie zabezpečuje demokracia. Za posledné storočie ich najhoršie porušovali totalitné režimy komunizmu a nacizmu.
Ľavičiari nazývajú nacionalistov extrémnou pravicou, a Hitlerovu vládu Nemeckej nacionálno-socialistickej robotníckej strany (NSDAP) premenovali na fašistickú, aby zahmlili jej príbuznosť so socializmom. Tá príbuznosť je v tom, že obidve ideológie a na nich budované režimy absolutizovali prirodzenú hodnotu národa, „pracujúcich" a štátu, a vyhlásili, že ich jediným a nekritizovateľným predstaviteľom s oprávnením na výkon moci je ich vlastná politická strana a jej vodca. Hlásali morálny relativizmus, podriaďujúci morálku spoločnosti a celý výkon štátnej správy mocenským zájmom vládnej strany. Perfektnú definíciu toho, ako sa to realizovalo v stotožnení zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci v rukách totalitnej strany podal kardinál J. Ratzinger v úvode knihy Európa, jej základy v súčasnosti a budúcnosti". Výsledkom sú „.. obrovské katastrofy, ktoré táto nadvláda spôsobila v hospodárskej, ideologickej a duchovnej rovine.“(viac v texte "Cirkev o štáte a politike" tu na blogu )
Podľa týchto kritérií treba zhodnotiť rôzne „zlepence", aj vplyv politikov a ich stán na národný a sociálny rozvoj. Jeden „zlepenec" vyvolal 1. svetovú vojnu, druhý ju za ťažkých obetí vyhral. Pretože Masaryk, Štefánik, Beneš a ich spolupracovníci sa v úsilí o národnú slobodu pridali na stranu víťazného demokratickejšieho „zlepenca", mohla vzniknúť demokratická ČSR a v nej aj slobodné Slovensko. V auguste 1939 sa zlepil Hitler so Stalinom, aby si rozdelili Európu, zvlášť Poľsko. V tom čase sa Henlainom vedená nemecká menšina zlepila s „domovským" Nemeckom aby rozbila ČSR, a jej okyptený zvyšok nakoniec aj okupovala. Maďarskí nacionalisti pomocou zlepenia s Hitlerom získali viedenskou arbitrážou 20% slovenského územia. Povojnové "Benešove dekréty" a vtedajšia výmena / vysťahovanie časti menšín boli reakciou na toto nacionalistické zlepovanie. Iný „zlepenec" Hitlera a jeho spojencov v r. 1945 porazil. Jeho komunistická nedemokratická časť potom rozlepila Európu železnou oponou. Každého, kto sa chcel z tohto „raja pracujúcich" odlepiť násilne spacifikovali. Jednotlivcov streľbou na zamínovaných hraniciach, štáty tankami, ako ukázalo potlačenie maďarskej „kontrarevolúcie" a okupácia Československa v auguste 1968.
Komunisti od r. 1917 všade, kde získali moc, ako prvú zobrali slobodu a zrušili demokraciu. To isté spravila Hitlerova nacionálno-socialistická vláda, ktorú ľavičiari označujú za fašisticko-pravicovú. Podstatnú časť členov a podporovateľov Mečiarovho zlepenca tvorili bývalí komunisti a nacionalisti s obdivne nekritickým vzťahom k vojnovému Slovenskému štátu, ktorý tiež zrušil demokraciu. Počas prvých 10 slobodných rokov brzdili demokratizáciu a budovanie právneho štátu v takej miere, že to Slovensko vylúčilo z „diaľnice“ európskeho integračného procesu. Práve zásadné, i keď zďaleka nie dostatočné zlepšenie v oblasti demokratického výkonu štátnej správy za Dzurindu umožnilo vstup Slovenska do EU. Jeho zlepenec aj ekonomickými reformami tak naštartoval ekonomiku, že z toho má Slovensko úžitok aj po 4 rokoch Ficovej vlády. Rast korupcie a klientelizmu, výrazné zhoršenie beztak zlého stavu súdnictva a snaha obmedziť slobodu médií sú len hlavné z mnohých protidemokratických aktivít nacionalisticko-socialistického zlepenca pod vedením R. Fica. Cieľom je čo najviac uloviť v mútnych vodách bezprávnej formálnej polodemokracie. Zastavili demokraciu, ak vyhrajú voľby zastavia ju znova. Zastavenie demokracie je však pre budúcnosť štátu, národa i sociálne slabších neporovnateľne väčšou katastrofou ako zastavenie diaľnic.
