Pýtame sa na všetko, tí zvedavší na úplne všetko. Pýtame sa na veľké veci (pôvod života, život vo vesmíre, smrť a ne/život po nej,...) i malé veci (na akú školu? vezmeš si ma? aké mu dáme meno? koľko času mi zostáva?), ba až maličkosti (o koľkej ide vlak? koľko to stojí? koľko vyhrali? čo to je?). Otázkou prečo? sa snažíme vlastnú myseľ usmerniť k tomu, aby naše podvedomie vypľulo nejaké odpovede, aby sme vedeli, čo ďalej. Pýtame sa tisíc otázok sami seba. Pýtame sa dvetisíc otázok iných. Pýtame sa tritisíc otázok niekoho tam hore, ktorý v tej chvíli zaručene musí existovať, aby nám dal odpoveď. Ak odpoveď nepríde, nikto tam hore nie je. A predsa, realita väčšinou ostáva možno krutá, minimálne nevďačná: nepríde žiadna odpoveď, ani dobrá, ani zlá. V tej chvíli ostávame plávať v problémových vodách a zúfalo si želáme príchod obrovskej lode, či aspoň papierovej loďky s odpoveďami, či aspoň odpoveďou.
A keď plávame zbytočne, keď neprichádza žiadne riešenie, žiadna svetoborná odpoveď, kašleme na všetko, máme chuť sa na to zvysoka vybodnúť a utopiť otázky pod hladinou.
Boli ľudia, ktorí sa nedostali ešte ani na kraj tohoto mora a odpovede sa im samé vyplavovali v sklenených fľašiach. Boli ľudia, ktorí preplávali dlhé kilometre, kým našli nejakú takú loď. Boli ľudia, ktorí boli odrazu zhodení z nejakej paluby do týchto studených vôd, pretože sa plavili na loďke, ktorá ich nedokázala uniesť a ich odpovede boli pohltené oceánom otázok.
A sme tu my. Som tu ja. Ani neviem, či nie som jedným z týchto ľudí aj ja. Mám však taký pocit, že patrím k ľuďom, ktorí chcú zjesť všetku múdrosť sveta a preto bez prípravy skáču do mora otázok. Niekedy mám pocit, že plávam skutočne dlho a bezvýsledne. A niekedy sa mi stane, že sa len tak prechádzam okolo toho svojho jaziera s otázkami a občas sa pošmyknem a spadnem doň.
Tak ako je voda zložená z molekúl H2O, tak je to moje more tvorené z molekúl ,,otázky prečo". Na každom kroku si položím jednu otázku prečo. Pri každom jedle si položím otázku prečo. Pri každom umývaní, pri každom prezliekaní, pri každom rozhovore s niekým, pri každej prechádzke, pri každej činnosti, ba i pred spaním si kladiem otázku, otázky prečo.
Dá sa povedať, že nežijem. Namiesto pravidelného prísunu jedla si určujem pravidelný prísun otázok prečo. Namiesto pozerania na hodiny si dni odmeriavam počtom otázok prečo. Niektoré dni majú možno len pár takých otázok, niektoré ich majú možno viac, a niektoré, tie slabšie, ich majú fakt veľa. Otázky sú mojou životnou surovinou, mojou životnou náplňou, tým jediným, čo tvorí moju existenciu.
V poriadku, možno to kúsok preháňam. Ale aj tak, otázok prečo bolo za celý život hádam nespočetne veľa. Nehanbím sa priznať si, že som zvedavý a niektoré veci, o ktoré sa zvlášť zaujímam, sa zvyknem kdekoľvek pýtať. Nehanbím sa za to, že chcem niečo vedieť. Hanba tu však je, hoci na inom mieste. Hanbím sa za to, že namiesto skutočného žitia, namiesto skutočného hľadania odpovedí márnim čas otázkami o zmysle, pôvode, cieli, ceste, príčine.
Možno sa nemám pýtať, možno mám, možno musím, možno nesmiem. V mnohých chvíľach je slovko možno jedinou odpoveďou, ktorej sa mi dostáva.
A možno je chyba na inom mieste. Možno tam, aké kladiem otázky. Možno tam, komu ich kladiem. Možno tam, či skutočne chcem vedieť odpoveď. Možno tam, či sa aj ja sám snažím nejaké odpovede nájsť. Či nečakám, že odpoveď ku mne len tak zrazu pripláva na luxusnej jachte počas krásneho dňa, kedy slniečko prihrieva a ja sa veselo nesiem na nafukovačke po svojom mori.
Málokto má také šťastie, že bez toho, aby sa čo i len trochu pričinil, dostane odpovede na jeho otázky. Ja určite nepatrím k tým vyvolencom. Človek si musí čosi odžiť, vynaložiť nejakú tú snahu, ísť za nejakým cieľom, po nejakej ceste, asi iba tak sa môže nádejať, že nie odpoveď pôjde okolo neho, ale on pôjde oproti odpovediam. Práve toto ma skutočne napĺňa nádejou, že raz sa dozviem všetko, čo som chcel vedieť. Že raz pochopím prečo toto, prečo tamto, prečo hento.
A hovorím vám, nepatrím k ľuďom, ktorí sa len tak nečinne prizerajú. Ja sa radšej zdvihnem, a ak dovolíte, idem žiť. Iba keď mojím cieľom nebude to, aby som našiel odpovede, iba vtedy budem skutočne žiť.
A možno to tak má byť. Čím viac človek vie, tým viac toho zabudne a často toho narobí viac, akokeby toho vedel menej. Keď sa tak zamyslím nad realitou, žiadny vynález, nič svetoborné nevynašil všestranní géniovia. A ak takí aj boli, či žili svoje životy zmysluplne? Neobrátili sa na smrteľnej posteli k svojej minulosti a nepovedali si, k čomu mi bolo všetko to poznanie? Našiel som odpovede na mnohé otázky, ale od tých dôležitých som sa vzdialil...
Nechcem skončiť tak ako oni. Radšej chcem vedieť jednu či dve skutočné odpovede, než milión nepodstatných.
Pýtať sa je ľudské. Odpovedať božské.
