Moji rodičia mali nemalý podiel na formovaní môjho hudobného vkusu, o tom žiadna... z okov detských obskúrností typu McErik a Barbara ma vyslobodila vo veku 10 rokov ich zbierka kaziet Guns´N´Roses a už nebolo cesty späť. Keď som zistil že môj otec bol ako tínedžer fanúšikom Sex Pistols, tak mi to prišlo neskutočne cool. Samotní Sex Pistols, neskôr teda aj iné, mnou objavené punkové kapely zostali medzi mojimi obľúbencami doteraz. Či Bruce Springsteen, od ktorého dodnes máme tri platne kúpene ešte z konca normalizačných rokov. Jeden kus stál 150 korún a podľa otcových slov krúžil v tom obchode okolo nich polhodinu, kým sa rozhodol že ich teda za tu gargantuovskú sumu kúpi (len pre predstavu, je to ako keby ste dnes dali 150 eur za kus). A mohol by som ísť ďalej, či už to bol Tom Petty, ktorého si mama hrávala na gitare, teda konkrétne pieseň „You don´t know how it feels“ z parádného albumu „Wildflowers“, Bryan Adams, Led Zeppelin, Jimi Hendrix, The Beatles, Lucie, Kiss, Fleetwood Mac, Alanis Morissette, Cheryl Crow, Pink Floyd, U2, Queen....
Inak spomenul som že moja mama hrala na svojej stužkovej po polnoci „pár zbytku pro krysy“ od Karla Kryla? Za komanča? Moja mama je cool...
Áno veľmi skoro som presedlal na tvrdšiu hudbu, extrémne metále, ktoré mojím rodičom teda vôbec nerezali. Aj keď ma veľmi trápilo ich nepochopenie, dnes je mi jasné že to bol generačný problém a že ich uši skrátka na zvukové masakre ako Pantera, Slayer, Sepultura, či Fear Factory pripravené ani náhodou neboli. Ale aj tam prišla postupom času aspoň akceptácia. Obojstranná, oni akceptovali že ja takú hudbu počúvať neprestanem a ja že sa im teda prevažne páčiť nebude. A takto nikto neškodil nikomu. Dospeli sme k zmieru ( takto sa to robí Smer-eSeSáci, nie že sa vy budete zastávať primitíva bombica a potom lynčovať Denník N za to že jedného z Vás nazve debilom – teda pravým menom...myslím toho protekčného ambasádora debility).
Za toto všetko svojím rodičom ďakujem. Avšak dnes, po ďalšej ukážke miery intelektu Deža Ráža, im chcem nohy vybozkávať za to že:
NEZNÁŠAM ELÁN!
Áno moji rodičia boli z generácie odchovanej na Eláne, mali sme tri rite platní, mama si ho hrávala na gitare, otec si ho spieval a ja som už vtedy, minimálne odkedy mi pamäť siaha...nechápal čo je/bolo na ich hudbe dobré? Ale nejakým spôsobom som sa snažil dávať Elánu ďalšie a ďalšie šance. Však rodičom sa páčia, tak asi nebudú takí zlí.
Zhruba ako dvanásťročný som to vzdal. Jednoducho Elán nebude nikdy moja obľúbená kapela. Uzavrel som sám so sebou, vo vnútri, s týmto poznaním zmier. Všetky veci, čo moji rodičia počúvajú, sa nemusia páčiť aj mne. Jednoduché. Mal som v pláne toto poznanie predniesť rodičom, ale hovoril som si, že to má čas. História ukázala, že som zbytočne váhal, inak by som k trinástim narodeninám nedostal akordovú knižku Elánu, 500 stranovú A4kovú obludu, s ktorou by ste v prípade núdze mohli niekoho omráčiť! Rovno mi mohli darovať Starý zákon, váha bola rovnaká a aspoň tam boli vraždy, násilie a čo to sexu. Zdvihol som nevyžiadaný darček, premohol všetky prirodzené reakcie svojho tela a mimických svalov do dovtedy najsilenejšieho úsmevu môjho života a poďakoval (ako Michal Šebek z Pelíškov za nie práve vysnívané topánky). Sem tam ma naši poprosili, aby som sa nejakú naučil. No tak som sa ju naučil, na hovno zahral, ešte horšie odspieval, ale postupne to začalo utíchať...
...teda kým mi babka na Vianoce 1999 nekúpila biografiu Joža Ráža!!! Akože WTF?! Ani vtedy som nič nepovedal. Však darovanému Rážovi na zuby nepozeraj. Ale bola to posledná kvapka, ktorá uvoľnila cestu čírej nenávisti, nevoľnosti pri akejkoľvek ich pesničke. Keď si otec na sklonku roku 2002 pustil v aute „zanedbaný sex“ a začal si ho spievať, tak moja jemná umelecká duša vysielala S.O.S..
No a potom som ešte roku 2004 mal "Stužkovú"....nechajme bez komentára....nebudem predsa "zlý".
Sám veľký „suterén“ Jožo Ráž k mojej živočíšnej averzií voči Elánu nakoniec prispel najviac. Podporovaním Mečiara (vraj na jeho mieste by nebol taký „mäkký“), Fica, výrokmi o tom ako zastrelí svoju rodinu a potom seba v prípade invázie Číňanov (teda samozrejme až po tých 45 Číňanoch, čo odrovná pred nimi), mierením zbrane na novinára v klipovke od Elánu (tupé v akejkoľvek dobe, ale v post-kuciakovskom Slovensku? D*be ti Dežo? Aj keby si mal tento názor, tak empatia je asi cudzie slovo však?), jeho očakávanie príchodu ďalšieho Krista, alebo... a teraz sa držte...tvrdenie že v Rusku žijú iba múdri, sčítaní a skromní ľudia (áno Dežo, musia sa uskromniť, keď tretina z nich nemá záchod a ani poriadnu infraštruktúru – zaujímalo by ma, ako sčítaní sú ľudia v odrezaných sibírskych usadlostiach, kde si stále myslia, že sa ZSSR nerozpadol) No a najnovšie on nemôže zastaviť ako účastník dopravnej nehody, pretože je veľmi populárny a „ľudia by sa s nim chceli fotiť“. Nemôže vystúpiť, či už ako vinník alebo účastník nehody a uistiť sa či cyklista nepotrebuje nejakú pomoc, pretože on je populárny. Žeby si bol tak istý, že sa zaňho synátor prihovorí „tomu, čo tu nie je nato, aby odpovedal na otázky“, že to nepovažoval za nutnosť?
Záverom chcem povedať, že som rád za to, že neznášam Elán. Som rád, pretože som nemusel dnes, prípadne viackrát v minulosti dôjsť k trpkému precitnutiu, že človek, ktorého hudbu som roky obdivoval, je v podstate primitív a jeho najnovší "čin" je len ďalším príkladom slovenského papalášizmu. Jeho hudbu som vždy nenávidel (aké protislovenské a zahranično-agentské odo mňa) a Dežov „intelekt“ je jasný hneď ako otvorí ústa. Tu by som aj mal súcítiť so sklamaným fanúšikom Elánu, ale musím byť v prvom rade úprimný sám k sebe a mojej škodoradosti. Pretože je príjemné po rokoch zistiť, že Vaša emócia voči niečomu je správna. A navyše sa o tom pravidelne uisťovať 😊.
Trhajte ma v komentároch nežne...
