Za tie roky mojimi ušami prešlo more albumov, ktoré som z fleku označil za odpad a až po rokoch im postupne prišiel na chuť. Rekord som však trhol práve so Stomp 442. Prvý krát som ho počul asi pred deviatimi rokmi a obľúbil som si ho len pred mesiacom.
Dovolím si tvrdiť, že „Sound Of White Noise“(1993) bol skutočným debutom Anthrax. Najmenej zaujímavá kapela z veľkej thrashovej štvorky, dovtedy vyčnievajúca z radu len recesistickými rap-metalovými úletmi (v žiadnom prípade nie je urážka, pri “Im The Man” zakaždým padam smiechom na prdel) našla v osobe Johna Busha perfektného frontmana a čo sa hlasového fondu týka, dokonalého speváka (aj keď trash-metaloví puristi to asi vidia inak). Osobne aj tak považujem éru s Joeym Belladonou za demoverziu Anthraxu s Johnom Bushom. Spojenie Bush + Anthrax malo potenciál dosiahnuť obrovské veci. A „Sound Of White Noise“ bol teda hustý štart - výborná produkcia, minimum zaprdených metalových klišé, originálne a svojrázne poňatá metalová muzika.
Takže, keď sa mi dostal do uší „Stomp 442“ (1995), moje zhnusenie nepoznalo hraníc. Košatosť predchodcu nikde, kompozície ohlodané len na bezduchú agresiu, nulový vývoj skladieb, koncentrovaná nuda a ako čerešnička na torte príšerná produkcia. Všetky druhé šance (tretie, štvrté, piate), ktoré som albumu dával, dopadli katastrofou. Až keď mi prednedávnom v jednom z pomyselne vhodných momentov v playeri naskočila skladba „Random Acts Of Senseless Violence“, dostal som chuť si pustiť celý album - a vydržal som do konca, bez nutkania preskočiť jedinú skladbu. Na vlastne prekvapenie som aj dosť intenzívne kýval hlavou.
„Stomp 442“ je diametrálne odlišný od „Sound Of White Noise“. Je to nespútaná energetická bomba, ktorá Vám neposkytne čas na oddych, Anthrax do toho idú naplno po (takmer) celú dobu trvania albumu. Spomínaná úvodná „Random Acts of Senseless Violence“ je po hudobnej stránke HELMET nadopovaný panterovskou intenzitou a Johnov spev tomu všetkému dodáva potrebný drive (tento vzorec mimochodom platí vo väčšej či menšej miere pre celý album). „Fueled“ a „King Size“ majú poriadny odpich, doslova ideálny soundtrack ku akejkoľvek adrenalínovej aktivite. V druhej spomínanej si vystrihol sólo dokonca legendárny Dimebag Darrell (PANTERA), rovnako ako aj v nasledujúcej „Riding Shotgun“. O zvyšok gitarových sól sa postaral bubeník Charlie Benante a hosťujúci gitarista Paul Crook. Dostávame sa k piatej položke „Perpetual Motion“. Zabijácky riff v slohe podporený Johnovým ostrým frázovaním prehadzuje výhybku s ešte lepším refrénom. Tu je hrozenie päsťou do luftu už nevyhnutné, na záver skladby John dvojslovne definuje podstatu a hlavnú zbraň celej nahrávky - „FUCKIN’ ENERGY!!!“. Stručné, ale výstižné.
A prichádza jeden z vrcholov albumu. „In A Zone“ je totálny masaker, parný valec valiaci sa vpred v ničivom strednom tempe. Tu už mam chuť sa utrhnúť z reťaze, a keď po sóle začnú gitary v tretej slohe notorický diktovať jeden sekaný akord za jednoduchého doprovodu bícich, skáčem meter päťdesiat. Nasledujúca „Nothing“, druhý singel, bola pre mňa dlhé roky hodná svojho názvu. Nevidel som na tejto skladbe absolútne nič zaujímavé. V kontexte albumu mi však teraz pripadá vcelku znesiteľná, veľa urobil Johnom, ako inak, perfektne odspievaný refrén. Okrem iného, skladba funguje o dosť lepšie bez tupého a rozpačitého videoklipu.
„American Pompeii“ je pohodová vecička, avšak kvality ani intenzity predošlých kusov nedosahuje. Chod nahrávky však nenaruší a hlavne po nej nasleduje pecka „Drop The Ball“. Tá rýchlo nastolí návrat ku kvalitatívnemu štandardu prvých šiestich skladieb, ktorý „Tester“ len potvrdí. Album uzatvára akustická skladba „Bare“, ktorá je v úplnom protiklade s celou filozofiou „Stomp 442 “. Čo by absolútne nevadilo, skladba je to viac než dobrá, John Bush opäť raz exceluje, a keby to všetko zostalo v akustickej rovine a postupne odznelo podporené napríklad silným gitarovým sólom, išlo by o dokonalú bodku za celým albumom. Nič také sa však nekoná, „Bare“ z akustickej balady úderom štvrtej minúty neprirodzene preskočí do divného gitarového riffu, akoby prilepeného z úplne inej skladby a skôr než sa stačíte spamätať, to všetko skončí. Totálne nútený záver, ponúka sa slovo odfláknutý.
Suma Sumárum – „Stomp 442“ je výborné album, ktoré za pootvorenie sa novým spôsobom vyjadrenia v metalovej muzike zaplatilo cenou najvyššou – u fanúšikov, kritiky a aj komerčne totálne prepadlo. Tento prepad má podľa mňa z časti na svedomí aj na prvý dojem nevydarená produkcia. S iným zvukom si však tento album teraz už predstaviť neviem. Dokonale funguje minimálne v štyroch prípadoch (Random Acts…, Fueled, In a Zone, Tester) a čo sa zvyšku týka, vytvára svojskú, veľmi ucelenú atmosféru a len upevňuje kompaktnosť celej nahrávky.
A ako sa darilo Anthrax po Stomp 442? Zle je slabé slovo. Vydavateľstvo Elektra novú nahrávku bojkotovalo, zmluvný vzťah skončil vyhadzovom Anthrax. Tí roku 1998 vydali perfektný album „Volume 8 – The Threat Is Real “, na ktorom ukázali nevídaný hudobný rozhľad. Nový vydavateľ Ignition Records však krátko nato skrachoval, čím bola zastavená distribúcia a akákoľvek propagácia albumu. Stal sa skoro nezohnateľnou záležitosťou . Nehovoriac o tom že po roku 2003 Anthrax trvalo osem dlhých rokov, než vydali nový album. Tomu predchádzali miestami až trápne rošády na poste speváka (začarovaný kruh Bush-Belladonna a aby nestačilo, hovorilo sa o Coreym Taylorovi a na krátko tento post zaujal nádejny Dan Nelson). Ako vieme, skončil tam nakoniec, na moje veľké sklamanie, Belladonna.
Túto retro recenziu by som ukončil asi tak, že na celú éru Anthrax s Bushom sa vzťahuje to isté, čo na album „Stomp 442“ – nepochopené, ale fantastické!
