Málokedy dostanete od prvej sekundy po záverečné tóny poslednej skladby taký suverénny nápor, aký sa roku 2004 vyrútil medzi pospolitú metalovú obec práve z pomyselných drážok (vtedy) comebackového albumu „Archetype“. O to viac je to k neuvereniu, že to išlo aj bez neprehliadnuteľnej váhy osobnosti Dina Cazaresa – gitaristu, hlavného skladateľa a poster boya kapely (a dnes aj jediného pôvodného člena Dino Factory – správne, žiaden z členov čo sa podieľal na „Archetype“ dnes už v kapele nie je) . Práve jeho konflikt so spevákom Burtonom C. Bellom ukončil roku 2002 prvú a z hľadiska významnosti pre metalový žáner, asi najprínosnejšiu kapitolu skupiny. Vraj medzi dvoma spoluhráčmi vtedy došlo aj k fyzickému stretu. Burton odišiel z kapely, FF prestali existovať a po zbytok roku 2002 do seba Dino Cazares a bubeník Raymond Herrera kopali prostredníctvom rôznych článkov v mediach. Topiaci sa slamky chytá, a tak Dino atakoval ako záľubu basáka Christiana Olde Wolbersa v rape, hip-hope a ústup FF od pôvodného industriálu, tak aj tvorivú slobodu jednotlivých členov (Wolbersové projekty so Cypress Hill, Bellov prínos na albume Plastic Planet od Geezera Butlera a pod...). To že sám Dino má tych bočných projektov viac než kilogramov na váhe ho asi už netrápilo (sľubujem že toto bol posledný fat-shaming). Ale späť k Archetype.
Ak by som mal teda zhodnotiť „Archetype“ v kontexte predošlej tvorby, je to akoby sa „Obsolete“ a „Demanufacture“ namiešali s organickou živelnosťou debutu „Soul Of The New Machine“. Koktejl, ktorý vtedy po sterilne znejúcom a mainstreamovejšom záseku „Digimortal“ čakal len málokto. Návrat k organickému zvuku bol bez debát dielom architekta piateho albumu továrne na strach, basáka Christiana Olde Wolbersa. Ten vo vtedajšej inkarnácií kapely zaujal pozíciu gitaristu a na basu bol povolaný ostrieľaný Kanaďan Byron Stroud (Strapping Young Lad). Vo štúdiu si však gitaru, ako aj basgitaru postrážil Wolbers a hlavne štvorstrunné zrno vytiahol vo výslednom mixe albumu vítane dopredu.
Čo sa týka samotného hudobného obsahu, dovolím si povedať, že „Archetype“ bol poslednou „plnopočtovkou“ od praotcov cybermetalu. Jednoducho tu nie je slabá chvíľka. Stávka na chytľavosť skĺbená s nekompromisnou tvrdosťou prináša ovocie v každej skladbe, či už to je úvodná „Slave Labor“, ultrarýchle jazdy „Cyberwaste“ a „Act Of God“ ( s podarene vtieravým refrénom), ale aj spomalenie v podobe „Drones“ s naoko triviálnym, ale viac než funkčným maršom sekaných gitár. Titulná „Archetype“ je zas ukážkou toho, ako to vyzerá, keď má spevák Burton C Bell v štúdiu niekoho, kto ho vie dokopať k zimomriavky naháňajúcemu výkonu. No a tým nebol v roku 2004 nikto iný ako v tomto článku už po niekoľký ráz spomínaný Wolbers. Ten zo svojho šuflíka vytiahol naozaj chrumkavé gitarové sekačky, ktorým v tom najlepšom slova zmysle evokoval svojho predchodcu ( a ako história ukázala, aj nástupcu) Dina, ale zároveň sa v refrénoch prezentoval trochu inou akordovou prácou, dovolím si povedať mierne ovplyvnenou častými jamovačkami s jeho kamarátom Stephenom Carpenterom (Plochozemec z Deftones – ale nikto nie je dokonalý, však Wolbers je pre zmenu Trumpovec). Do mozaiky FF to však zapasovalo na výbornú. Pokračuje sa s „Corporate Cloning“ kde si Burton v texte berie na mušku rýchlo kvasené hviezdičky hudobného priemyslu. Refrén „another fading idol, another fallen icon“ z hlavy vytrasiete len ťažko. Depresívna hitovka "Bite The Hand That Bleeds" bude už navždy spojená s hororovou klasikou SAW, v klipe sa totiž členovia kapely snažia dostať z rovnako šialeného escape roomu ako protagonisti filmu. „Undercurrent“ zase raz perfektne vytiahne dopredu basgitaru, Wolbers seká v slohe akordy o stošesť a ťaživá „Default Judgement“ neskrýva inšpiráciu Rammstein. Jemne orchestrálne poňatý záver skladby spolu s Burtonovým ťahaným spevom je pre mňa ďalší vrchol nahrávky. Máme pred sebou ešte dynamitovú nálož „Bonescraper“, v tom najlepšom slova zmysle pripomínajúcu časy debutového albumu a záver v podobe protivojnovej „Human Shields“, gitarovo pripomínajúci práve Deftones, ale stále v mantineloch tvorby továrne na strach.
Ambientnú blbosť „Ascension“, ktorá je vlastne len dozvukom „Human Shields“ o dĺžke cca 8 minút ignorujem a vynechávam z hodnotenia inak fantastickej nahrávky, obohatenej ešte o perfektný cover skladby „School“ od legendárnej Nirvany.
Áno, v roku 2004 to mali FF fantasticky našliapnuté aj bez hlavného kapelníka a je večná škoda, že to o rok neskôr padlo strmo dole. Priamo do jamy bezradnosti zvanej „Transgression“. Ale to už je na iný článok.
