V prvom rade musím povedať, že Michael Keaton je skvelý herec. A najlepšie na tom je, že by to doňho absolútne nikto nepovedal. Či už je to rakovinový pacient v Môj život (1995), chladnokrvný psychopatický vrah v Hraniciach zúfalstva (1998), ostrieľaný šéfredaktor v Spotlight (2017) a v neposlednom rade plesnivý, hygienu zanedbávajúci bio-exorcistický pošuk, ktorým naštartoval svoju kariéru – Beetlejuice (1998). Veľmi som sa potešil, že sa Michael Keaton do tejto role vrátil a s ním aj Tim Burton za režisérskou stoličkou. Koniec koncov, pôvodný film je neoddeliteľnou súčasťou môjho detstva, rovnako ako aj kreslený seriál a tým pádom bolo na nostalgickú strunu zabrnkané hneď dvakrát.
Pozerajúc nového, ako aj starého Beetlejuicea, skláňam sa pred argumentačnými a vyjednávačskými schopnosťami Tima Burtona, pretože presvedčiť veľké zvieratá z Warner Bros k tomu, aby obsadili toto do role Batmana musel byť rétorický výkon. A aj keď v pokračovaní dostáva postava obľúbeného záhrobného bio-exorcistu rovnako chudobný priestor ako v origináli (17 minút), je do bodky využitý. Každá sekunda je naplnená čiernym až morbídnym humorom a je vidieť, že Keaton si svoju metamorfózu totálne užíva. Takto by kludne môhol hrať aj Jokera. Burtonova idea záhrobia je rovnako (ak nie viac) strelená ako si ju pamätáme z jednotky a nebojí sa ju rozvíjať do hlavu zastavujúcich a bránicu namáhajúcich absurdít. Jednoducho, je sa na čom baviť a je vidieť, že Burton svoj uletený, goticko-morbídno-imaginárny svet skrátka miluje. O komické WTF (pardón, ČTJ – nech to je slovenské a žiadne iné) momenty nie je núdza.
Z postáv sa okrem Beetlejuicea vracia aj Lydia Deetz (Winona Ryder), jej macocha Delia (Catherine O´Hara), posilnené o šéfa záhrobnej polície (po strop odviazaný Willem Dafoe) a Lýdiinu dcéru Astrid (Jenna Ortega). No a ešte tu máme otravného, manipulátorského, narcistického „cringe“ smrada na odstreľ v podobe Lýdiinho snúbenca Roryho (Justin Theroux). Každá jeho scéna, buď samostatná, alebo v kombinácií s Lýdiou, je čisté peklo. Naozaj som dúfal že zomrie čo najskôr. Dobre podchytená bola chémia medzi Astrid a Jeremym (ktorého hrá syn mojej obľúbenej ventriloquistky Niny Conti – Arthur) a zároveň bola táto časť príbehu veľmi dobre napísaná. Drasticky nevyužitá a úplne zbytočná je naopak Monica Bellucci. Síce bola tak dvadsať rokov dozadu mojím pubertálnym snom, ale tu iba kradla minutáž v neprospech motívov, ktoré si zaslúžili lepšie rozvinúť. A popritom si ani nemyslím že by to bolo úplne jej vinou, ale aj tým, že Tim Burton chcel spraviť svojej novej frajerke radosť a obsadiť ju do svojho filmu stoj čo stoj. Výsledkom je totálne SPOILER odfláknutá linka, kde je jej postava spočiatku vykreslená ako hlavná záporáčka celého filmu, potom sa dejom len tak poflakuje, sem tam niekomu vysaje dušu a na konci sa jej zbavia akoby nič SPOILER END. Tim, bolo také ťažké obsadiť svoju exmanželku? Je určite lepšou herečkou a tieto psychotické slečny jej idú neporovnateľne lepšie.
Aj cez spomenuté výhrady a niektoré nerozvinuté príbehové črty (záporáci odfláknutí – a nie nerátam medzi nich Beetlejuicea) je toto pokračovanie celkom solídne a určite nie zbytočné. Atmosféra je fantastická a stále platí staré dobré pravidlo, že ak máte silnú a dostatočne podmanivú hlavnú postavu, môžete si dovoliť v podstate všetko. Na plný počet to nie je ani zďaleka, ale cítiť radosť z návratu do starého známeho univerza a Keaton je fantastický. Kľudne by som prijal aj trojku.
No jo, a chudák Bob ☹...
