Nejednej kapele hádže osud polená pod nohy.
Úderka z Clevelandu si to však zlízla aj so smotanou – vydržali spolu 16 rokov a z toho len raz so stabilnou zostavou po dobu trvania dvoch albumov. Najväčšia rana, teda pokial nerátame minuloročný rozpad, došla však v priebehu roka 2011. Počas cyklu nahrávania a koncertovania k albumu „The Age Of Hell“ opustili CHIMAIRU všetci jej členovia s výnimkou speváka Marka Huntera.
Názov predošlej nahrávky (Vek Pekla) bol pre vtedajšie dianie v kapele skutočne príznačný – porúčalo sa totiž aj gitarové duo Rob Arnold / Matt DeVries. Práve ich odchod mal predstavovať ten posledný klinec do rakve, máloktorý fanúšik si totiž vedel predstaviť budúcnosť CHIMARY bez typickej hry a skladateľského rukopisu Roba Arnolda. Na prekvapenie mnohých sa Mark Hunter, skladateľsky rovnako aktívny ako Arnold, rozhodol pokračovať a dal dohromady novú zostavu. Jednak z tvrdohlavosti, ale v neposlednom rade aj z dôvodu nesplnených zmluvných záväzkov. Kapela musela výjsť na turné k podpore albumu „The Age of Hell“ a na zmluvách figurovalo meno Mark Hunter. Penále z nedodržania sa mu teda logicky platiť nechcelo.
Počas roka 2012 sa nová zostava, ktorú z polovice tvorili členovia DAATH, koncertne zomkla. To čo zo seba vydali v štúdiu hneď na ďalší rok nemohlo nechať nikoho na pochybách o životaschopnosti novej CHIMAIRY. Dravosť, agresia a nekompromisný prístup, všetko čo absentovalo na predošlej nahrávke, bolo na „Crown Of Phantoms“ zastúpené v dvojnásobnej miere, doplnené na viac o profesorský level nových členov. Keď totiž v kapele máte takého gitarového mága ( alebo skôr magora), akým je Emil Werstler z DAATH, výsledok nemôže dopadnúť inak, než výborne. Práve v rukách tohto machra sa menia riffy, ktoré by u iných gitaristov zneli ako priemerná šeď, v čisté zlato. Spoločne s novým bicmanom Austinom D´Amondom, ktorý rovnako za svojou súpravou stvára veci neskutočné, tvoria základný pilier pravdepodobne poslednej nahrávky CHIMAIRA.
Na zatiaľ najkratšom hracom čase v histórií kapely (44 minút), sa nachádza explozívna porcia modernej metalovej hudby, ktorá však nezabúda na čitateľnosť. Po kompozičnej stránke ide totiž o prekvapivo plynulý a uchu lahodiaci materiál. Miestami dych vyrážajúca technická zdatnosť zúčastnených inštrumentalistov nepôsobí samoúčelne a je vítaným bonusom. Spomínaní Werstler a D´Amond svojimi finesami zdobia každú skladbu, výnimkou nie je ani úvodná „The Machine“, kde Mark Hunter textom deklaruje ďalšie zmŕtvychvstanie kapely (podobne ako pri “Ressurection”). Práve Huntera vokálne fantasticky dopĺňa ďalší novic za klávesami, Sean Zatorsky – spevák DAATH. Jeho neskutočne hlboký growling dodáva skladbám ďalší rozmer. Príkladom nech je valivá „Wrapped In Violence“.
Je toho však ďaľeko viac. Strednotempe členité pecky „Kings Of The Shadow World“ či „Plastic Wonderland“, panterovská „Spineless“ ( čo by Lamb Of God dali za takúto skladbu) či na debutový album spomínajúca, zemitá „I Despise“. Po breakdowne v titulnej skladbe poslucháč potrebuje doslova zoškrabať zo zeme.
Darmo ďalej rozpisovať, CHIMAIRA ukončili svoju kariéru nehorázne natlakovaným albumom. Chuť a motiváciu dokázať okoliu, ale najmä sebe samým že pokračovať malo zmysel pretavili Mark Hunter a spol. do ich asi najkompaktnejšieho a najagresívnejšieho počinu. Mohol som nechápavo krútiť hlavou nad fotkami finálnej zostavy, či neveriacky pozerať videá z ich posledných koncertov s údivom, kto sú tí ľudia okolo Huntera. Ich labutia pieseň však hovorí jasnou rečou – podstatná je a vždy bola hudba.
O to viac ma mrzí ich rozpad. Holt, živiť sa dnes hudbou je tvrdý a nie moc výnosný biznis. Keďže rozdiely medzi výnosmi z návštevnosti posledných koncertov a nákladmi na turné boli priepastné, zostal Mark Hunter v roku 2014 znova bez spoluhráčov a tentoraz čestne uznal, že je už nadobro koniec.
Každopádne dúfam v skorý, ale aj neskorý reunion, v akejkoľvek zostave.
85%
