Hovorím zatiaľ poslednej, pretože, na veľkú radosť fanúšikov, Pepper sa do COC vrátil, kapela pracuje na novom albume a minulý rok stihla aj turné v najslávnejšej zostave Keenan-Weatherman-Dean-Mullin. Ich radosť z opätovného spoločného hrania je z tých zopár videí na „ty trúba“ vyložene nákazlivá a osobne sa štúdiovej novinky neviem dočkať. Čakanie na ňu si zatiaľ krátim zjazdením ich doterajšej diskografie s Pepperom.
„In The Arms Of God“ bol v dobe svojho vydania v podstate logickou cestou. Predchodca „America´s Volume Dealer“, aj keď ponúkol zaujímavý vývoj a perspektívu smerovania COC, si uhladenou, takmer mainstream rockovou produkciou veľa priaznivcov nezískal. Popritom skladby samotné bez výhrad niesli všetky poznávacie znaky COC a len ťažko sa dalo hovoriť o nejakom zapredaní sa, či stagnácii. Po nahrávaní odišiel zakladajúci člen, bubeník Reed Mullin a kapela bola následne na pár rokov uložená k ľadu, aby sa Pepper Keenan mohol venovať superskupine DOWN. Takže keď došlo k oživeniu skupiny ( síce bez Mullina) na prelome rokov 2004-2005, cieľ bol v podstate od začiatku jasný – návrat ku koreňom. I keď podobné vedomé návraty v čase moc nemusím, z odstupom času pripúšťam, že COC ten ťah naozaj vyšiel. Zvuk „In The Arms Of God“ je v úplnom protiklade so zvukom „America´s Volume Dealer“. Zmizli zvukové vychytávky, preč bola čistá produkcia. Nahradil ju hnilobou zapáchajúci Louisianský močiar plný zdochnutých žiab zahalený gandžovou hmlou s viditeľnosťou na pol metra. O niečo podobné sa po albume „Untouchables“ pokúsili Korni, svoj pokus na rozdiel od COC však zabudli obohatiť o dobré skladby. A tých je na ITAOG neúrekom, a po rokoch počúvania, kedy mi moc do uší neliezol, konštatujem, že tu v podstate nie je slabšia položka.
Skladateľský prístup kapely je tu omnoho rozšafnejší než v minulosti, od klasického hard rocku až po metalové eskapády, je „In The Arms Of God“ učebnicovou poctou ikonám 70. rokov, či už si v úvode „Stonebreaker“ spomeniete na Deep Purple, alebo v „Backslider“ na Black Sabbath. Zeppelinovskú „So Much Left Behind“ výrazne ťahá samotný Pepper, ktorý sa vokálne v jednom momente dotkne výšin nie zas tak vzdialených samotnému Robertovi Plantovi. A môžeme toho vytiahnuť omnoho viac, či už je to osemminútová „Never Turns To More“, kde COC nezvykle striedajú hneď niekoľko nálad, alebo záverečná bomba v podobe titulnej skladby, čo je metalový náklad aký COC snáď ešte ani do tej doby nepredviedli, nehovoriac o tom, že skladba, akoto aj celý album konči tým najtvrdším a najhnusnejším riffom, aky kedy zišiel z pera dvojice Keenan/Weatherman. „Infinite War“ či „Paranoid Opiod“ sú ďalšie šlehy, v tej prvej sa dokonca vokálu ujal miesto Peppera basák Mike Dean, čo v kontexte albumu pôsobí ako príjemné osvieženie. Žiadna z vymenovaných rúbaníc však nestavia len na tvrdosť a servíruje nevtieravú melodiku a zapamätateľné pasáže.
Mojim favoritom bola hneď od začiatku do orientálneho hávu odetá „Rise River Rise“. Celá založená na opakovaní dvoch gradujúcich motívov a na mandolínovom podklade hrajúcou gitarou Woodyho Weathermana je ojedinelou a unikátnou súčasťou albumu. Jo, a Pepperovi to tu tiež spieva dobre. Vynikajúca je tiež ďalšia Sabatovka „It´s That Way“ či rocková vypalovačka „World On Fire“. Depresívnejšie tu na poslucháča zapôsobí akustická „Crown Of Thorns“, ktorá vlastne pripravuje pôdu pre nástup spomínanej titulnej skladby. Na pozadí gitarovej brnkačky tu kvílivo a so zaťatými zubami niekto znáša bičovanie – najskôr žena. No, nepočúva sa to dvakrát príjemne ale efekt to určite splnilo.
Zhrnuté, ak to chystaná novinka náhodou nezmení, zostane “In The Arms Of God” najneprístupnejším materiálom v histórii COC. Kapele treba uznať, že tu dokázala aj cez vedomý návrat ku koreňom a to nielen vlastným, ale k všeobecným koreňom tvrdej gitarovej hudby niekde na počiatku 70-tých rokov, zachovať vlastný ksicht a pritom ukázať skladateľský rozhľad. „In The Arms Of God“ nedáva nič zadarmo, ale odmeňuje trpezlivosť. Ak ju máte a zároveň máte v obľube stoner rock, ste na správnej adrese
90 %
