Vždy poteší vidieť, teda skôr počuť, ako má kapela stojaca pri zrode žánru čo ponúknuť aj v súčasnosti a nemusí pre inšpiráciu vyprázdňovať tie najhlbšie zákutia svojich hudobných šuflíkov. Ikona sludge metalu a New Orleanskej scény Kirk Windstein má za tie roky songwriting do bodky zmáknutý a jeho ťažkotonážna prechádzka Louisianskými bažinami sa už pravidelne nezaobíde bez poctivej dávky pochmúrnych melódií a gitarovej melodiky, t.j. ingrediencií, ktoré u Crowbar vždy kvitujem. Kirk poslucháčsky nikdy neholdoval len metalu, medzi jeho „guilty pleasure“ patrí aj pop 70tých a 80tých rokov a rád si vypočuje aj takú SADE. Toto všetko pretavuje do mozaiky, ktorú kritici nazvali sludge metal, ale on sám ju považuje za „tvrdú emocionálnu hudbu“. Mimochodom, jeho rozmanitý hudobný vkus reflektuje viac ako vydarená prerábka popovej klasiky „Dreamweaver“ od Garyho Wrighta z albumu „Equilibrium“ (2000).
Album Equilibrium nespomínam náhodou, keďže práve na ňom zahral naposledy basák Todd Strange, ktorý sa minulého roku do kapely vrátil. Ten si posledných 15 rokov užíval hudobnú výslužbu a popri pracovnej náplni automechanika sa mu pravdepodobne trochu zacnelo za muzikou. Úprimne, je radosť vidieť ho znova v radoch kapely, ktorú spoluzakladal. Ako zďaleka najsexi člen Crowbar si už v začiatkoch vyslúžil prezývku Sexy T a jeho basa, prezentácia, xsicht, skrátka všetko v kapele tých pár rokov tak trochu strádalo. Na nahrávaní „The Serpent Only Lies“ sa však nepodieľal.
Novinka je štandard s nadstavbou, aký Crowbar servírujú od neprekonateľného trojlístku Odd Fellows Rest – Equilibrium – Sonic Excess In It´s Purest Form. Drsný, ubíjajúco tvrdý, hromadiaci všetky obľúbené vlastnosti kapely. Nalejme si čistého vína, práve preto sú nám (fanúšikom) Crowbar sympatickí. Sú nemenná konštanta, vždy spoľahlivá. Slnko vychádza, voda je mokrá, Danko nevie gramatiku a Crowbar ešte nikdy nevydali slabý album. V deň, kedy sa tak stane, pravdepodobne imploduje vesmír. Malé pokroky pozornému poslucháčovi neuniknú, avšak kapela svoj rokmi preverený kumšt skôr už len piluje k dokonalosti, než aby sa zapodievala rozhliadaním po nových horizontoch. Popravde, nikto to po nich ani nechce.
Album poskytne klasické položky ako „Falling While Rising“ s valivým ústredným riffom a výborne prevedeným melodickým refrénom či parný valec „Plasmic and Pure“ s jednoduchým bicím tepom Tommyho Buckleyho. Ten v kombinácií s brutálne skreslenými gitarami pôsobí doslova zdrvujúco, avšak následne sa prehupne do zase raz vydareného refrénu, kde Kirkov hrubokrký hrdelný prejav ustúpi podmanivej melodike. Počuli sme to od Crowbar x ráz a ani prípad xy tomu nijak neuberá na príťažlivosti. „I Am the Storm“ začína HC/Crustovou paľbou, nasleduje klasický breakdown a refrén je opäť pod taktovkou zem otriasajúceho stredného tempa. Zvoľnenie poskytne melodická „Surviving The Abyss“. Titulná „The Serpent Only Lies“ či „The Enemy Beside You“ narábajú s podobným modelom ako „I Am The Storm“, s tým rozdielom, že kontrast medzi slohou a refrénom je ešte zjavnejší. „Embrace The Light“ a „On Holy Ground“ sú o rozťahaných harmonických gitarách a Kirkovom melodickom speve, čo vždy dodávalo nahrávkam Crowbar určitú dávku rozmanitosti. Pri začiatku „On Holy Ground“ sa do mysle vkradne podobnosť s „The Lasting Dose“ z fantastického zárezu „Sonic Excess In It´s Purest Form“, ale to už beriem ako poznávací znak kapely. Vrchol obstarávajú záverečné dve položky. „Song Of The Dunes“ je famózna takmer-balada, plná nádherných, pre Crowbar charakteristických gitarových harmónií a temnej melodiky. „As I Heal“ naopak končí v mäso a kosti trhajúcej porcií gitarového riffingu, akoto protipólu voči emocionálnej ťažobe, ktorou kapela disponuje až po okraj.
„The Serpent Only Lies“ je ďalšou poctivou radovkou od skúsených harcovníkov, ktorí vedia, v čom leží ich najväčšia sila a držia sa svojho remesla. Málo kapiel sa vie pochváliť tým, že v mori ostatných interpretov je ich tvorba okamžite rozoznateľná a už samotný fakt, že to Windstein a spol. dokázali ukazuje ich výnimočnú a nezameniteľnú pozíciu v metalovom podhubí. Druhým dychom však musím dodať, že predchodza "Symmetry in Black" mi ako o niečo sviežejší a v histórií kapely dosiaľ najmelodickejší materiál zašmakoval viac. To však nemení nič na tom, že "The Serpent Only Lies" je kolekcia skladieb, ktorá menu Crowbar hanbu určite robiť nebude...práve naopak.
