...a aj skúšať čo ešte bariéry grindcore / deathovej skatulky znesú.
Či išlo o prirodzený vývoj alebo zámerné pokukávanie po nových horizontoch, ktoré vtedy prezentovala nastupujúca metalová generácia, je vlastne jedno. Pravdou je, že po prelomovom záseku s optimizmom sršiacim názvom „Fear, Emptiness, Despair“ (1994) nastala v tábore Napalm Death akási hľadačsko - prieskumnícka situácia, ktorá zarovno s dovtedy najhustejšou štúdiovou aktivitou (tri albumy v rozmedzí rokov 1996-1998) prezentovala britských patrónov extrémnej metalovej hudby v akomsi zvukovo aj skladateľsky civilizovanejšom šate. Stáť na mieste znamená zánik a aj keď veľká časť fanúšikov hľadí na trojlístok Diatribes (1996), Inside The Torn Apart (1997) a Words From The Exit Wounds (1998) ako na najslabší článok inak úctyhodne vyrovnanej diskografie Napalm Death, píšem tieto riadky najmä preto, že cítim, že opak je skôr pravdou. Tak poďme si teda rozobrať prvú časť tejto neoficiálnej trilógie a to album „Diatribes“.
Šiesty album už hneď na úvod predznamenal zmeny, a to fantastickou koncertnou tutovkou „Greed Killing“. Hopsavé HC v strednom tempe a takmer melodický ústredný motív spolu s priamočiarym Barneyho revom vyložene a bez nadhľadu tvoria našliapanú metalovú hitovku. „A Glimpse To Genocide“ z pera gitaristu Jesseho Pintadu (R.I.P.) je viac v linkách klasických ND, ale aj tu poznať určite zmiernenie vo výraze a túžbu po väčšej rozmanitosti. Najmä ústredný riff má cez neprehliadnuteľnú drvivosť takmer rockový nádych. To už „Ripe For Breaking“ je ND so všetkým, čo k tomu patrí, brutálne bicie nášupy, masakrálny náklad gitár a klamlivé úskoky, avšak aj tu si páni prichystali vychytávku v podobe čistej, ale zato nervnej vyhrávky hneď po klepačkovej salve bicmana Dannyho Herreru. Nasleduje najväčší úlet ako na albume, tak aj pravdepodobne v celej diskografíí ND – „Cursed To Crawl“. Ďalšia skákavá vec a autorský počin najväčšej metalovej lysiny, basáka Shanea Emburyho. Ústredný riff sa nesie takmer celou skladbou a nebyť nanosenej metalovej špiny, vyznel by opätovne takmer rockovo. Spev v slohách pripomínajúci skôr ampliónové hlásenie je v prvej polovici sprevádzaný len sprievodom bicích a basy, aby sa neskôr pripojili gitarové flažolety a všetko to explodovalo do silne návykového a mierne vtieravého refrénu. Popravde nie je to na škodu, skladbu mám rád a mal som ju rád už od momentu kedy som ju prvýkrát počul. Nasleduje rozvláčnymi gitarami a depresívnou disharmóniou popreplietaná „Cold Forgiveness“.
Barney opätovne cedí text v slohe takmer hovoreným slovom, aby v refréne zareval, že to „chladné odpustenie“ nepatrí jemu. Pomalá a riadne bezútešná skladba, po ktorej ide v trochu svižnejšom tempe ďalšia, skôr groove metalová šupa „My Own Worst Enemy“. Herrerové bicie rozbiehaju druhu polovicu albumu skladbou „Just Rewards“ opäť viac v HC duchu. Aj keď kapela netlačí tak na pílu, ako na predchádzajúcich nahrávkach, je aj tak stále nehorázne razantná a v nasadení nepoľavujúca. „Dogma“ začína tiež pozvoľne aby v polovici prehodila na grindové klepanie mäsa a naservírovala zopár crustových pozlátok. Experimentálnejšiu tvár kapely načrtne „Take The Strain“, ktorej úvodný Groove by sme s nadhľadom mohli označiť takmer za kornovsky húpavý. Pre niekoho nepredstaviteľné, pre mňa osobne príjemná zmena. Po natlakovanej titulnej skladbe „Diatribes“ predstavujúcej skôr klasickú tvár kapely nasleduje rytmickou sekciou Embury/Herrera začínajúca, feelingom sčasti punková „Placate, Sedate, Eradicate“. Koniec albumu patrí rovnako strednému tempu v podobe skladby „Corrosive Elements“, vydarené je najmä spomalenie v refréne za sprievodu lahodných gitár pánov Harrisa a Pintada.
Tak toľko zatiaľ ku albumu „Diatribes, ktorý odoláva zubu času s gráciou a čoskoro dovidenia pri recenzií na jeho nasledovníka „Inside The Torn Apart“.
