Prvý vrchol jeho filmografie určite predstavuje kultový dokument zachytávajúci americké turné U2 v rokoch 1987-88 na podporu klasiky The Joshua Tree – „Rattle And Hum“ (1988). Tým druhým je príbeh z New Yorkského predmestia Hell´s Kitchen, nesúci názov „Stav Milosti“. Vo svojej dobe si na seba moc nezarobil – nielenže prišiel do kín spolu s vyvrcholením mafiánskej ságy F.F. Coppolu „Krstný Otec“, ale žáner gangsterky ako taký už mal vrátane onej nedostižnej trilógie na konte také pojmy ako „Scar Face“ a „Untouchables“ Briana DePalmu, či labutiu pieseň a zároveň ultimátne dielo Sergia Leoneho „Once Upon A Time In America“. Akoby nestačila tohoročná konkurencia zo strany „Krstného Otca“, dovalili sa roku 1990 do kín Scorseseho po strop odviazaní a bravúrni „Goodfellas“. To už boli skrátka hneď dve výdatné porcie „Wise guy“ filmov v jeden rok a „Stav Milosti“ musel zákonite skončiť v ich tieni.

Zaslúžene? Ani náhodou. Príbeh bývalého príslušníka írskej mafie, ktorý sa vracia domov po desiatich rokoch ako policajt v utajení, aby nadviazal staré dobré styky a pomohol dostať za mreže ľudí, ktorí boli kedysi jeho priateľmi nepatrí medzi objavné a prelomové zápletky - To by však v hlavnej úlohe nesmeli byť Sean Penn, jeho vtedy nič netušiaca (či tušiaca) budúca (a prednedávnom aj bývalá) manželka Robin Wright, strhujúci Gary Oldman a zdatne sekundujúci Ed Harris. To by nesmel filmu vtisnúť unikátnu atmosféru sám Ennio Moriconne svojím nádherne melancholickým ústredným hudobným motívom. A hlavne – režisér Phil Joanou by nesmel byť v životnej forme, čo vtedy mohlo zviesť až k prognózam pasujúcim ho do budúcej režisérskej elity. Žiaľ, dnes už je jasné, že k tomu nedošlo, i keď v časoch „Stavu Milosti“ nemal Joanou od kvalít stálic ako DePalma či Scorsese ďaleko. Spolu s výborným hereckým ansámblom , ktorého centrom bola o život hrajúca dvojica Penn / Oldman, vtedy pán režisér trafil do čierneho. Penn svojho policajta rozorvaného dilemou či zradiť kamarátov z detstva alebo vrátiť sa do starých koľají hrá tak presvedčivo, že jeho vnútorný boj divák doslova cíti na vlastnej koži. V spoločnosti niekdajšieho najlepšieho kamaráta, "mierne" vyšinutého gangstera Jackie Flanneryho (Gary Oldman) sa cíti tak prirodzene, až zabúda, že stojí na opačnej strane barikády a momenty, pripomínajúce mu tento fakt, sú vskutku bolestivé. Sám vie, že sa potápa a nie je schopný bojovať proti vlastnej prirodzenosti a všetko ešte skomplikujú znovu oživené city k Jackieho sestre Kathleen (Robin Wright), prvej láske z detstva. Tá sa odcudzila bratom Flanneryovým z rovnakých dôvodov, z akých Terry Noonan (Sean Penn) pred desiatimi rokmi opustil predmestie Hell´s Kitchen. Kathleen sa snaží žiť svoj život osobnostne aj finančne nezávislo od krvavých peňazí, ktorými by ju obaja bratia do sýtosti, ale najmä s láskou radi sponzorovali.

Gary Oldman hrá svojho nevyspytateľného írskeho alkoholika spôsobom nie vzdialeným tomu, ako štyri roky predtým zahral kontroverznú postavičku punkovej scény Sida Viciousa v snímke „Sid A Nancy“ (1986). Postavy odlišné, prístup rovnaký, výsledok opäť fantastický. Jackie Flannery je neriadená strela, agresivitou prekypujúci vykonávač príkazov staršieho brata Franka (Ed Harris), prezidenta hlavy štátu írskej mafie, sekcia New York (ako by povedal Gašpar Ivanovič). Aj keď Jackieho prepitá palica bez milosti likviduje a hlava nehlava mláti každého, kto sa naňho len kútikom oka zle pozrie, v prípade najbližších väčšinou otáča o stoosemdesiat stupňov. Jeho umiernenejší brat Frank ako hlava rodinného podniku ma na spadnutie „obchodné“ partnerstvo s talianskym oponentom, v rámci ktorého sa snaží nielen podlizovať sa svojmu budúcemu spojencovi, ale aj eliminovať všetky prípadné hrozby, ktoré by mohli skomplikovať hladké uzavretie kšeftu. Bez ohľadu na to, či sa prekážky budú týkať jeho priateľov, alebo rodiny. Staré dobré „It´s not personal, it´s just business“. Odosobnenie však nemusí byť také ľahké, ako by sa na prvý pohľad mohlo pozdávať.
Konanie všetkých postáv v nastávajúcich situáciach nakoniec vedie k neodvratnej konfrontácií, pri ktorej potečú potoky krvi. Aj cez zreteľný kriminálno-gangsterský podtón je film postavený najme na interakcií postav a nesie sa skôr v osobnej rovine. Tú predstavujú odlišné vnútorné boje zúčastnených a vyrovnávanie sa s vlastnými rozhodnutiami, prinášajúcimi buď chlad vzájomného odcudzenia, nenávisť, no a v neposlednom rade....smrť.
Phil Joanou „Stav Milosti“ na svoju škodu nikdy neprekonal, a dnes už o ňom vo filmovom svete takmer nepočuť. Hovorí sa že talent je len 10% úspechu, zbytok je tvrdá drina. Je veľká škoda, že po takom sľubnom štarte zaspal na vavrínoch.