....niesol názov „Distortion“ a vyšiel v dobe, kedy thrash metal ako taký vo svojej klasickej šablóne mal posledné ťaženie dávno za sebou. Po dvoch povedzme solídnych, ale z môjho pohľadu nijak extrémne originálnych rýdzo thrashových nahrávkach „Forbidden Evil“ a „Twisted Into Form“, bol Distortion doslova päsťou medzi oči pre žánrových puristov. Zvoľnenie tempa, omnoho väčšia koncentrácia na kompozičnú rozmanitosť, metal bez subžáner definujúcich prídavných mien. Ok, keby sme sa teda chceli hrať na to škatuľkovanie, tak by sme „Distortion“ mohli označiť pojmom progresívny groove metal.
Medzi druhou radovkou „Twisted Into Form“ a „Distortion“ vtedy ubehli dlhé štyri roky a jedna personálna zmena, kedy za biciu súpravu po Paulovi Bostaphovi zasadol fest talentovaný Steve Jacobs. Gitarista Craig Locicero si na prelome rokov 1993-1994 strihol zopár koncertov s už vtedy legendárnymi DEATH a môžem len polemizovať, či ho táto krátka skúsenosť po boku Chucka Schuldinera nevyhecovala k väčším skladateľským ambíciam. Každopádne, „Distortion“ sa môže pochváliť postupmi, za ktoré by sa ani sám Chuck nehanbil, takže niečo na tom bude. A začína to hneď úvodnou titulnou skladbou, pozvoľna začínajúcou v 9/8 rytme plnej pokrivených a nie práve veselých gitarových harmónií, klamných úskokov, vymykajúca sa akokoľvek schéme predošlých thrashových čias. Perfektné sú sóla Tima Calverta, ktorý na vlak Forbidden nastúpil už pri predošlom albume „Twisted Into Form“ a po ukončení pôsobenia u kaliforňanov zamieril o dva štáty únie vyššie k Seattleským Nevermore, s ktorými nahral fantastickú nahrávku „Dreaming Neon Black“ (tiež sa jej plánujem na tomto blogu venovať, už len z úcty k pamiatke nedávno zosnulého Warrella Danea). Calvertová záľuba v rôznych dissonantných a disharmonických postupoch padla práve tu na úrodnú pôdu a perfektne dotvárala ponurú atmosféru tretieho albumu. Spevák Russ Anderson práve tu podal svoj najlepší výkon, v mojej srdcovke „Feed The Hand“ doslova kraľuje, celá skladba stojí na sile jeho hlasu. Akustickými časťami podporená „No Reason“ s decentným strednotempým HC nádychom a harmonizovanými gitarami je rovnako lahôdkou pre uši. „Hypnotized By The Rhythm“ je metalovou hitovkou ako hrom a sekaná „Rape“ zase parádnou prezentáciou schopností bicmana Steva Jacobsa, nespočívajúcej v nejakej samoľúbej túžbe prešťať ostatných členov kapely, ale disciplinovane obohatiť už beztak parádne riffy.
Časy predošlých albumov na chvíľu pripomenie „Wake Up“ a ako jediná vskutku rýchlejšia skladba na albume plnom strednotempého experimentovania funguje viac než dobre. V pomalom tempe si poslucháča podmaňuje uhrančivá „Minds I“, ktorú si zase pre seba kradne Russ Anderson, ale za spomenutie stojí aj práca basgitaristu Matta Camacha. „All That Is“ či takmer sabbathovská „Undertaker“ majstrovský uzatvárajú autorskú časť albumu, samotný záver patrí ambicióznej prerábke „21st Century Schizoid Man“ od nikoho iného, ako samotných King Crimson. To chcelo hneď niekoľko párov „cojones“. Značne pritvrdená, spomaľená, Russov spev tu sedí dobre, dokonca v prostrednej časti pribudli motívy, ktoré v origináli nenájdete, za čo vždy rád dávam bod k dobru. Cover prevedený s úctou a noblesou, ale predsa len sa mi trochu viac páčil konzervatívnejší spôsob, akým s touto klasikou o tri roky neskôr naložili Voivod na psychopatickej jazde „Phobos“.
Bombastická záležitosť a skrytý poklad, na ktorý keď metalový poslucháč narazí, už ho tak ľahko nepustí (teda aspoň v mojom prípade) – to je „Distortion“. Vo svojej dobe nepochopené (platí v ešte väčšej miere pre nástupcu „Green“), avšak dnes po práve obdivované dielko, jeden by chcel povedať, že až nadčasové.
