Ani nie pred chvíľou som si pospomínal na rok 1995 a výborný masaker „Negatron“ od progthrashových Voivod a popritom mi uniklo, že ich krajania a kolegovia z Quebecu, Gorguts, vyrukovali minulý rok s malým darčekom pre svojich fans. Gorguts nie sú na scéne žiadní zelenáči, ako jedna z mála Kanadských kapiel sa vynorili na počiatku 90tých rokov počas masívneho deathmetalového boomu, od začiatku však inklinovali k svojskému poňatiu žánru, čo mala na svedomí najmä záľuba Luca Lemaya, vrchného to mozgu kapely, v klasickej hudbe a rozšafných kompozíciach. Tento chlapík, disponujúci brutálnym growlingom a vycibreným skladateľským umom je v civile sympatický a pozitívne naladený človek, ktorého detské nadšenie z hudby je vyložene nákazlivé.
"Som štastný že som sa ako umelec rozhodol vyjadrovať skrz death metal. Cítim že medzi všetkými metalovými žánrami vie práve death metal absorbovať najširšie spektrum vplyvov, kedy aj ten najdivnejší nápad môže byť vítaný, ak je vkusne a šikovne zaranžovaný"
Luc Lemay
Gorguts počas prvej etapy svojej existencie vyvrhli do sveta také death metalové klenoty ako „Obscura“ (1998) či „From Wisdom To Hate“ (2001), na ktorom sa podielal aj súčasný gitarista Voivod Daniel Morgrain a roku 2013 sa vrátili na scénu famóznym albumom „Colored Sands“. To čo sa však deje na aktuálnom EP Pleiade´s Dust je priam rozumu odporujúce. Jedna 33 minútová kompozícia poslucháča šokuje svojou zvrátenou epickosťou, každá sekunda je dotiahnutá do absolútnej dokonalosti a Gorguts tu doslova hádžu rukavicu mladšej generácií zastúpenej napríklad novozélandskými ULCERATE. „Pleiade´s Dust“ je majstrovské dielo, deathmetalová opera, ktorej textová náplň pojednáva o tzv. Dome múdrosti, dávnej knižnici, nachádzajúcej sa v Bagdáde v rozmedzí rokov 800 až 1258 n.l.., kedy bola zrovnaná so zemou nájazdmi Mongolských hord. Príbeh začína rozpadom Rímskej ríše a hudobne vskutku reflektuje onú temnotu časov nastávajúcich. Pochmúrna melodika zabalená do chaotických gitarových stien maľuje neveselé výjavy do vnútra mysle, priestor fantasticky vypĺňajúca basgitara Colina Marstona, ktorý si v ničom nezadá s takými machrami ako napríklad Steve DiGiorgio, bicie v rozťahaných, ako aj nášupových pasážach podriadené strhujúcemu celku. Disharmónia strieda zámernú kakofóniu, aj v miernejších častiach v podobe blízkovýchodne znejúcich akustických polôh či naliehavých ambientných zvukov je „Pleiade´s Dust“ nehorázne intenzívnym dielom, ktorého obsah sa postupne vynára ako oné nekonečné stohy vedomosti z Domu múdrosti.
Nenajdete tu žiadne zakopnutia, žiaden náznak pochybností, len neutíchajúcu cez polhodinu trvajúcu búrku od tých najpovolanejších. Lemayov perfekcionizmus tu dosahuje absolútneho vrcholu, akoby King Crimson, teda menovite Robert Fripp presedlal na metalový extrém a prenikol ešte hlbšie do diablovho trojuholníku, ktorým šokoval nejedného poslucháča v roku 1970 a úspešne navodzuje zimomriavky ešte dnes. Niečo podobné sa zatiaľ v metalovom ranku podarilo len Meshuggah s „I“, avšak Gorguts ich minulý rok prekonali ako hracím časom o celých 13 minút, tak aj kvalitatívne. Nuda nehrozí. Progresivita tu ide ruka v ruke s extrémom a my máme čo do činenia s novodobou klasikou žánru. Aj keď je skladba rozdelená na sedem častí, je tomu tak iba na papieri, pretože do uší nám preniká nepriestrelný celok, nepreniknuteľný epos, brutalita plná protikladov.
Chrlím superlatíva a to nezvyknem. Toto je však absolútna pecka, ktorá si to zaslúži a k tomu pridám aj adekvátne ohodnotenie na bodovej stupnici. Luc Lemay sa hecol a výsledok je...a poviem to...skrátka dokonalý.
