Predkapely boli až tri. A úprimne, keby som stihol produkciu aspoň dvoch z nich vypočuť pred koncertom, asi by som prišiel do Randálu až o deviatej. To, čo začalo tesne po pol ôsmej, sa dalo popísať len ako ten najtuctovejší metalcore skrížený s americkou High School party a Tokio Hotel. Pomýlený progress? Recesia? Nie! Len ďalší chorý, v USA práve fičiaci trend v metalovej muzike.
Ani neviem kto začal hrať ako prvý, či VANNA alebo FOR ALL THOSE SLEEPING, kapely sa tuším vykrádali navzájom. Celé zle.
Pri pomyslení, že v každom štáte USA je takýchto „úkazov“ pomaly viac než počet všetkých kedy vzniknutých kapiel na Slovensku ( ako sa vyjadril nemenovaný kolega), a že práve toto je tá reprezentačná „vzorka“, ktorá to dotiahla až za veľkú mláku, sa jeden za čelo chytal a druhému žalúdok obracal.
OCEANO mi napravili skysnutý ksicht z výkonu dvoch predošlých zoskupení. Deathcore, čo mal hlavu aj pätu, obohatený výborným výkonom speváka, v tomto žánri netradične černocha (pardón, Afroameričana). Veľmi dobré growly a screamy, pár prasiatiek, hlava mi ostávala stáť z toho, z kadiaľ to ten človek ťahal.
Vyzdvihol by som ešte presne šlapajúceho bubeníka a vtipne pôsobiaceho gitaristu. Ten svoj nástroj držal štýlom „ako mŕtvy kyticu“. Hudba OCEANO síce nie je môj šálok kávy, a pokiaľ si niečo aspoň vzdialene podobné chcem doma pustiť, siahnem radšej po komplexnejších ION DISSONANCE, ale bez okolkov priznám, že ich koncert ma bavil.
No a konečne dôvod prečo som sem prišiel. Niečo okolo 21:45 nastupujú na scénu IWRESTLEDABEARONCE.
Kapela asi pred dvoma mesiacmi prešla výmenou na poste speváčky, kedy pôvodnú Krystu Cameron z dôvodu tehotenstva vystriedala Courtney LaPlante. Tá sa s vokálnymi linkami jej predchodkyne vysporiadala na výbornú. Ako mi tvrdili niektorí, čo v ten večer videli IWABO nie po prvýkrát, dokonca lepšie ako Krysta. Síce sa prvé dve skladby ešte rozospievala, ale potom podala fantastický výkon. Akúkoľvek polohu Krystinho hlasu zo štúdiových nahrávok bez problémov svojsky interpretovala, takže ak už aj mal niekto pochybnosti pred koncertom, ako budú IWABO znieť s novou speváčkou, boli zbytočné.
Koncert začal aktuálnym singlom “You know that ain’t them dogs real voices“ a dobrý dojem z celej šou, ako aj z výkonu kapely stúpal každou skladbou.
Gitaristi lietali prstami po hmatníku s ľahkosťou trojakordovej brnkačky, došlo aj na tradičné „dillingerovské“ vrhanie gitarou pred seba ( neviem ako by som tento dnes už učebnicový pohyb inač nazval).
Bubeník prejavil dokonca aj komediálny talent, keď počas jednej pasáže, kedy naplno „drtil“ nohami do kopákov, rukami simuloval šprint alebo naopak jednou rukou zdvíhal nad seba hi-hat aj so stojanom ako pri vzpieraní a ostatnými končatinami plne obsluhoval svoju biciu sadu. Skrátka paráda!
Bolo vidieť, že IWABO neberú svoju podiovú prezentáciu absolútne vážne, plne sa sústredia na tu hudobnú a pri kadencií milión päťsto nôt za skladbu hrajú nielen s neľudskou presnosťou, ale aj s riadnou dávkou recesie.
Neostali nič dlžní svojej štúdiovej podobe, po vzore THE DILLINGER ESCAPE PLAN sa riadia heslom „pokiaľ ste nás nevideli naživo, nevideli ste ešte nič“.
Z nejakého zvláštneho dôvodu vo mne koncert IWABO zarezonoval viac ako „Dillingeri“ na tom istom mieste pred dvoma rokmi. A to nemuseli ani predviesť takú šialenú pódiovú šou ako majú TDEP vo zvyku. Išlo o mieru intenzity, s akou bušili do obecenstva jednu skladbu za druhou. Divákovi nedali šancu ani len rozmýšľať.
Niečo okolo 45 minút trvajúci koncert prakticky nemal slabé miesta. Možno ku koncu začal trpieť efektom určitej jednotvárnosti, ale to je len drobná výčitka. Oproti extravagantnejšej Kryste pôsobila Courtney síce o niečo civilnejšie, avšak do kapely zapadla bez problémov, ako keby tam bola odjakživa. Zamrzela asi len účasť na tomto koncerte. Mám pocit že ak poviem že na IWABO sa tam nazbieralo cca do 70 ľudí, budem preháňať. Škoda. Keď pred poslednou skladbou Courtney zahlásila, že celá kapela bude piť po koncerte pri bare s fanúšikmi, až ma mrzelo, že som prišiel autom.
