Veru, ich návrat v podobe rovnomenného albumu Killing Joke, podporeným bicími Davea Grohla (Foo Fighters, ex-Nirvana) určite umlčal všetkých skeptikov a zase raz potvrdil status kapely pozerajúcej výhradne dopredu. Kuriózna bola účasť samotného Grohla. I keď nie je nikde zaznamenaná osobná nevraživosť medzi KJ a Nirvanou, faktom zostáva, že na počiatku 90-tých rokov KJ žalovali Nirvanu za plagiátorstvo týkajúce sa hlavného riffu v „Come As You Are“, ktorý sa až moc nápadne podobal na ten v ich skladbe „Eighties“.
Vraj aj samotný Cobain bol nervózny či kvôli onej podobnosti vôbec vydať skladbu ako singel, na popud manažmentu si však nakoniec dal povedať. Čas ale maže skoro všetko a síce neviem kto oslovil koho, ale staviam na Grohla. Koniec koncov je to sympaťák, ktorého je dosť ťažké nemať rád a za tie roky si už zahral s kadekým. Zatiaľ čo na prvom reunionovom záreze si basové party rozdelili pôvodný basák „Youth“ Glover a jeho neskorší nástupca Paul Raven, na špinavej noise jazde „Hosannas From The Basement Of Hell“ zostal už len Raven. To Peklo v názve nahrávky z roku 2006 je dosť opodstatnené. Zvuk je zabalený do mučivých ozvien, čo platí najmä pre gitaru Geordieho Walkera, dokonca aj bubeníkov rytmičák má zvuk „ako z 85ho“. Prevažne rev Jaza Colemana výborne dopĺňa zvukové inferno, ktoré akoby chcelo odstrašiť poslucháča. Ťažko stráviteľný, ale zato výdatný pokrm. Samotný názov je odkazom na miesto nahrávania. Hell je totiž najtmavšie suterénne štúdio v komplexe Faust Records v Prahe.
Za pomoci zväčša analogového a klasického vybavenia zo 70tých rokov, ktoré mal producent Richard Mader k dispozícií, dosiahli ojedinelú a neopakovateľnú atmosféru. V onom podzemí sa úplne odrezali od sveta, vonkajších vplyvov a popustili uzdu kreatívnej slobode. Skladby dosahujú niekedy až 8 či 10 minútovú hranicu bez akéhokoľvek poklesu napätia. Stačí si len predstaviť Colemanov šialene posadnutý výraz pri speve a zvyšok dorobí perfektná hudba. Jednoduchá, ale zato strhujúca, v pravom duchu rock´n´rollu nedokonalá s plne prítomným ľudským faktorom. To je to, čo v dnešnej dobe neprirodzene kryštálovo čistých produkcií chýba. Po vypočutí „Hosannass...“ hneď viem, ako KJ znejú naživo a určite by som z ich šou neodišiel sklamaný. Album je svojím poňatím jeden veľký koncert a dostávate len to, čo je prakticky a v 100% forme prevediteľné do živej podoby. Nedokonalosť. Ľudskosť. Prirodzenosť. Tie robia a aj robili nahrávky zaujímavými a zároveň ukazujú skutočný a neprikrášlený potenciál muzikantov. A KJ to za tie roky dobre vedia. V ich začiatkoch sa albumy nahrávali spôsobom "nemáš nacvičené? choď domov".
Úvod „This Tribal Andidote“ je gotická punk rocková jazda, s naliehavým Jazovým vokálom. Práve jeho pokriku „Lift Up Your Spirits“ (pozdvihnite vašho ducha) patria úvodné sekundy albumu, hlukového monštra, ktoré (a budem sa opakovať) vás najprv odradí, potom si vás načne a nakoniec pohltí za surova. Temná atmosféra naberá na obrátkach titulnou skladbou, pretože tu už Jaz ďalším pokrikom deklamuje „Go Psycho!“. Akoby sa ranný Motorhead zrazil v refréne s Joy Division, hardcore punkom počiatku rokov 80tých a to všetko počas čiernej omše. Aj keď to spočiatku uníká pozornosti, pod špinavým vokálom a noisovou gitarou sa postupne vynára na vrch súhra rytmickej sekcie Ben Calvert – Paul Raven. Calvert si na „Hosannas...“ zahral s KJ prvýkrát a zrejme naposledy, dlhodobý basák a producent Paul Raven definitívne naposledy. Tento ostrieľaný hudobník, ktorého CéVéčko obsahovalo okrem domovských KJ aj účasť v takých smerodajných spolkoch ako Ministry, Prong či Godflesh, zomrel necelý rok a pol po vydaní „Hosanass...“ na infarkt. Mal 46 rokov. Nebol žiadným virtuózom ako Jaco Pastorius či Les Claypool, ale podľa jeho jednoduchej, ale zato presnej hry sa mohli kalibrovať metronómy. Najmä v kombinácií s niekdajším bubeníckym kolegom, Tedom Parsonsom, bola ich súhra naživo až neuveriteľne presná. Stačí si pozrieť ktorékoľvek live video Prong z roku 1994 či KJ z roku 2003. Nech mu je zem ľahká, zanechal za sebou kus práce.
V pomalom tempe sa nesúca „Invocation“ za podpory výborne zaranžovaných orchestrálnych plôch, djembe a perkusií ponad jednoduchým gitarovým motívom na chvíľu stiahne nohu z plynu a podradí z rýchlosti nastolenej predošlými dvoma flákmi, ani náhodou však nepodlieza laťku nimi nastavenú. Je možné aby ma bavila osemminútová jednoriffová skladba? KJ dokazujú že je! „Implosion“ je vydarený výlet ku koreňom KJ. V „Majestic“ Jaz prvý krát za album dlhodobejšie upúšťa od mohutného revu, ktorý nahrádza takmer mimozemsky čistým vokálom. Basa Paula Ravena je vítane vytiahnutá dopredu a diktuje chod skladby v kontraste s rozlietanou a neuchopiteľnou hrou gitaristu Geordieho Walkera. Výborná vec, nesúca sa opäť akoby na jednej neutíchajúcej vlne. „Walking With Gods“ je industriálna mantra točiaca sa (znova) okolo jedného riffu – ako to títo borci robia? Zatiaľ čo iní interpreti by ma podobným prístupom dovádzali do vývrtky, u KJ to akýmsi nepochopiteľným spôsobom funguje. Porovnateľné je to snáď len k akémusi pekelnému a nikdy sa nezadrhávajúcemu stroju na jeden úkon. Hrať jednoducho, ale zato pútavo, nie je jednoduché. Duplom to platí o diskotékovej „Lightbringer“, ktorá dosahuje závratných desať minút. Samplami najviac prelezená „Judas Goat“ je výstavným kúskom na beztak výbornej kolekcií skladieb. Melancholia a agresia bok po boku so zdanlivým hudobným chaosom. Bodkou sa stáva najmelodicejšia položka „Gratitude“, pokojná, očisťujúca, uvoľňujúca.
„Hosannas...“ mi dodnes príde ako vrcholný album KJ, kapely, ktorá má zakaždým čo nové ponúknuť svojmu fanúšikovi a miesto toho, aby pomaly upadávala do rutinérstva, zraje ako víno. Chcelo to buď odvahu alebo riadnu dávku „mámvp$%izmu“ vyrukovať s takto retro znejúcim počinom . Materiálu je však tento zvukový šat doslova šitý na miera a na viac podporený dobrými nápadmi – nie je o čom. Najodvážnejší a zároveň najúprimnejší album kapely.
