Nie nadarmo im v kultovke „Singles“ od režiséra Camerona Crowea spravil Jeff Ament (Pearl Jam) tričkom reklamu, nie nadarmo chcel Ritchie Blackmore naverbovať vokalistu a basáka Duga Pinnicka do radov Deep Purple potom, ako Ian Gillian opustil (či bol donútený opustiť) rady rockových dinosaurov po druhýkrát. Najväčší nervák (Blackmore) za gitarou sa neskôr nechal počúť, že King´s X považuje za fantastickú kapelu a nastúpiť po ich sete na pódium by si práve neprial. Holt, keď o Vás Ritchie Blackmore raz povie, že ste dobrí, tak ste skrátka dobrí.
Už pred rokom 1994 a albumom „Dogman“ mala trojica Dug Pinnick (spev, basa), Ty Tabor (gitara, spev) a Jerry Gaskill (bicie, spev) na konte štyri vynikajúce nahrávky kombinujúce elementy progresívneho rocku s prvkami metalu, funku či dokonca soulu. Ako nadstavbu k aj tak výdatnej inštrumentálnej časti zakaždým pridali fantastické spevy a vokálne harmónie s miernym nádychom Beatles. Paradoxne, aj cez ovácie u hudobnej kritiky a takmer ikonický status u fanúšikov, King´s X nikdy nedosiahli adekvátny komerčný úspech. Hudobný biznis je už raz taký a ak sa hudobník vo väčšine prípadov nerozhodne svojou tvorbou aspoň trochu škrabať po plytkom povrchu, má skrátka smolu (Extreme by o tom vedeli rozprávať). Myslím však, že samotných King´s X toto nikdy netrápilo až do takej miery, aby stratili to základne – radosť z tvorby. Tá pretrvala u týchto pánov do dnes, či už pôsobia spolu alebo sú rozbehaní po rôznych bočných projektoch (musím spomenuť napríklad KXM).
Piatý zárez „Dogman“ sa na poslucháča vyrútil v úvodnej titulnej skladbe namakaným gitarovým riffom, kde si kapela aj v strednom tempe a pri profesorsky hráčskej presnosti zachováva nákazlivý a neprehliadnuteľný groove. Na rovinu, ak Vás toto nerozhýbe, choďte si dať skontrolovať životné funkcie. Pridajte fantastický, priestorom sa rozliehajúci Dugov spev s vítanou vokálnou výpomocou zostávajúcich dvoch členov a výsledkom rovnice je dokonalá rocková skladba. „Shoes“ začína ´A cappella´ úvodom všetkých troch vokalistov, aby nástupom zmetalizovaného funky rytmu a vydareného refrénu skladba nabrala úplne iný rozmer. Zase raz úžasný Dugov spevácky výkon, kilometre nahor od akéhokoľvek priemeru. Pokračuje sa so vzdušnou „Pretend“ a precítenou baladickou „Flies and Blue Skies“ s prudko návykovým refrénom. Slabosť pre funk nám kapela opäť vydarene pripomenie v „Black The Sky“, aby nás obratom rozhúpala do celkového obrazu umne zaranžovanými silovými akordmi v refréne. Všetko znova za sprievodu brilantnej vokálnej sekcie a v podaní hudobníkov, ktorí si nemusia nič dokazovať a plne vedomí vlastných kvalít si nehonia (ano presne tak) svoje ego naháňačkami po hmatíku. Práve naopak. Vedia vytrieskať čo najviac zo zdanlivo jednoduchých, zato však užasne zaranžovaných groovov. Nenechajte sa zmiasť, hrať takéto, na prvý dojem jednoduché veci tak, aby zneli takto setsakramentsky dobre chce viac než poriadnu dávku muzikantského umu. Každý akord, nota, úder do bicích ma svoje dané miesto a je nepostradateľnou súčasťou skladačky, ktorú King´s X svojou hudbou vytvárajú. Dokonalosť je to pravé slovo ktoré tu možno ešte zopárkrát v súvislosti s KX zopakujem.
Jemne začínajúca „Fool You“ prejde hneď niekoľkými vrcholmi, kde kapela žmýka melodické maximum po vokálnej ako nástrojovej stránke bez prachsprostého skĺznutia k prvoplánovej okatosti či klišé. V začiatku sa vyníma Dugová basa, ktorej autenticky zvuk je výsledkom jeho dlhodobých pokusov kombinovania čistého a skresleného zvuku tohto nástroja. Dug tým dosiahol prierazný a zároveň dynamický zvuk, ešte viac prispievajúci k silnému groovu King´s X. Ako si predstavujú blues rezaný funkom nám páni prevedú v „Don´t Care“, nasledovanej pokojnou „Sunshine Rain“. Rockovú dravosť kapela pripomenie výbornou peckou „Complain“ a na trochu pomalší spôsob aj v „Human Behavior“. Následuje nádherná „Cigarettes“, minútová rocková paľba „Go To Hell“ a záver v podobe dokonalej „Pillow“, perfektne groovujúcej okolo bezchybných vokálnych liniek.
Po lyrickej stránke bol „Dogman“ veľmi temným albumom od kapely, ktorá sa pravdepodobne nenachádzala na tak harmonickom mieste, aby po textovej stránke šírila vtedy nie zas tak dávne posolstvá viery, nádeje a lásky (album Faith, Hope and Love z roku 1990). Texty boli tento krát introvertne obrátené, riešiace osobných démonov, dokonca aj záverečná vynikajúca coververzia Hendrixovej klasiky „Manic Depression“ svojim názvom spadá do myšlienkovej čiernoty prezentovanej na albume. Dug Pinnick tou dobou pravdepodobne nebol šťastný človek a veľký kameň z neho určite sňalo aj jeho priznanie k homosexualite v roku 1998, čo zas predstavovalo až príliš horkú pilulku na strávenie pre niekoľko tisíc kresťansky založených fanúšikov (King´s X sa v začiatkoch totiž prezentovali ako silne veriaca kapela). Popravde, je mi ľúto ľudí, ktorým predsudky bránia vo vychutnávaní skvelej muziky.
Časť vydareného materiálu kapela odprezentovala dokonalým (áno dokonalým) koncertom na festivale Woodstock ´94, kde svojím energickým setom rozprášila aj väčšie mená na súpiske a „Dogman“ dodnes patrí do zlatého fondu nielen King´s X, ale aj samotného rockového žánru.
