Na toto pokračovanie som bol naozaj natešený. Ako veľký fanúšik predošlej trilógie a pôvodného filmu z roku 1968, nepovažujem to, čo sa v opičom univerze dialo v rokoch 1969 až 1973 za bohvieako podarené a Burtonov remake pôvodného filmu ma tiež neoslnil. Reštart v podobe „Zrodenia Planéty Opíc“ z roku 2011 a následné výborné pokračovania z rokov 2014 („Úsvit“) a 2017 („Vojna“) teda naliali do mŕtvej značky konskú dávku životabudiča. Origin story o Caesarovi a o tom, ako opice vykopli človeka zo špičky evolučnej pyramídy, bola ošetrená omnoho realistickejším a nápaditejším spôsobom, než ako tomu bolo v prípade pôvodnej pentalógie. Bizár cestovania v čase bol nahradený globálnou pandémiou, na začiatku ktorej stálo staré zlaté porekadlo o tom, ako je „cesta do pekla dláždená dobrými úmyslami“.
„Královstvo Planéty Opíc“ posunulo časovú os o celé tri storočia od Caesarovej smrti dopredu. Jeho príbeh je už len mýtom a jeho učenie buď zabudnuté, v horšom prípade prekrútené. Opice sú rozdrobené na viacero klanov. Jedným z nich je Orlí klan, ktorého súčasťou je aj nový "klaďas" Noa. Na opačnej strane stojí Proximus Caesar a jeho vízia zjednotenia klanov pod jedno kráľovstvo, ktorú neváha dosiahnuť násilím. Však história už len zhodnotí výsledok. Z niekdajších Caesarových troch zákonov prvý odignoroval úplne (Opica nezabije opicu), druhý využíva k dosiahnutiu svojich cieľov (Opice spolu silné), no a ten tretí si uzurpoval sám pre seba (Vo vedomostiach je sila). Fascinovaný z úspechov ľudskej rasy v dobách jej najväčšieho rozmachu, by chcel dosiahnuť to iste aj pre opice a to čo v najrýchlejšom časovom slede. Bez zbytočného prezrádzania poviem, že okolnosti vo filme mu túto možnosť poskytnú. No a sú tu ešte ľudia, ktorí aj keď prevažne nemí, zdecimovaní na primitívnu úroveň a lovení vyspelejšou populáciou opíc, stále nepovedali posledné slovo.
K pozitívam filmu – vykreslenie post-apokalyptického sveta, ktorý si príroda berie naspäť pre seba, je paradoxne aj s použitím počítačovej animácie veľmi pútavé. Odklon 300 rokov od príbehu Caesara diváka stavia pred úplne nový svet, ktorý objavuje spolu s novými postavami. Aj keď má divák viac informácií o tom, čo bolo predtým, v podstate to nijak nevadí. Aj sám veľký majster napätia Alfred Hitchcock tvrdil, že na vytvorenie napätia vo filme stačí, aby obecenstvo vedelo viac než hlavná postava. Mnohokrát sa odkáže na pôvodný film z roku 1968, či už fragmentmi klasického hudobného motívu Jerryho Goldsmitha, alebo priamo aj scénami (lov ľudí, strašiaci v tvare X). Z postáv by som okrem Noa vyzdvihol orangutana Raku, akéhosi posledného strážcu pravého učenia Caesara. Táto dvojica sa čoskoro stane trojicou, keďže po ceste narazí na človeka, konkrétne Novu/Mae. Tá je už na prvý pohľad inteligentnejšia od zvyšku trosiek ľudskej populácie, čo môže byť aj dôvod, prečo má o ňu záujem Proximus Caesar.
No a negatívom filmu je práve Proximus Caesar. Nie že by išlo o zle napísanú postavu, dokonca by som povedal že ide o omnoho komplexnejší protipól priamočiareho dobráka Noa. Avšak na to, koľko tvorcovia mohli z takto dobre vykresleného a inteligentného záporáka vyťažiť...je mu vo filmu venované hriešne málo času. Naozaj platí, že film je iba tak dobrý, ako dobrý a zaujímavý je jeho záporák (Hans Gruber, Darth Vader, Thanos, Joker ... alebo Satan, pokiaľ ho hrá Al Pacino). Proximus Caesar v tomto teda neprehral ani tak tým, že by bol zle zahraný (čo nie je), ako rozhodnutím tvorcov nevyťažiť z jeho konfrontácie s kladnými hrdinami viac napätia, emócií, ale aj charakterových vrstiev. Niektoré scény mi navyše po dialógovej stránke prišli triviálne a mierené viac na detské publikum. Nechcem špekulovať, ale v tomto prípade by som to aj zvalil na akvizíciu štúdia 21st Century Fox przniteľom všetkého dobrého, zlosynom počujúcim na meno Darth Disney. Trilógia z rokov 2011-2017 mala v tomto ohľade nepomerne dospelejší tón. "Kráľovstvo planéty opíc" má na svoju škodu aj celkom uponáhľaný záver filmu, ale našťastie aspoň napovie, akým smerom sa budú uberať prípadné pokračovania.
Keď to zhrniem, „Kráľovstvo...“ má oslňujúci vizuál, ťaží z divákovej zvedavosti, kam sa svet opíc za tri storočia dopracoval a sympatické postavy. Príbeh, aj keď oproti predošlej trilógií pokrivkáva, je solídny s dostatočnou dávkou napätia, ktoré ku koncu žiaľ trochu vyšumí. Chcelo to viac zapracovať na interakcií medzi dvoma hlavnými postavami (Noa, Proximus). V tomto je skrátka Matt Reeves frajer, konflikt medzi Caesarom a Kobom z „Úsvitu planéty opíc“ vykreslil bravúrne na vyšperkovanej vlne zrady, sklamania, hnevu a strateného bratstva. Súčasný režisér Wes Ball má síce ešte čo doháňať na tomto poli, akcia mu však ide a hecol sa obdobne ako podceňovaný Len Wiseman pri Die Hard 4.
Aj cez výhrady moje hodnotenie zostáva prevažne kladné a dúfam že Planéta opíc nepovedala posledné slovo.
75 %
PS: neviem ako sa darí filmu v zahraničí, ale ak by mala byť návštevnosť na Slovensku v deň premiéry zrkadlom záujmu, tak je nová planéta opíc v peknej p*deli. V kine sme boli piati.
