Teda aspoň podľa slov bubeníka Tomasa Haakeho, ktorý sa na DVD Alive nechal počuť, že vlastne nikto z kapely ani nevie ako „I“ hrať. Jedenkrát nahraté, navždy zabudnuté. No a možno sa ani nie je čomu diviť, 21 minútová skladba v sebe totiž skrýva také bubenícke masakre, že ani neskoršie „not skipping leg day“ zveriny typu „Bleed“ či „The Demon´s Name Is Surveillance“ sa na to nechytajú. Skrátka nie.
Človek by si povedal, že 21 minútová skladba Vás musí pomaly vtiahnuť do deja, postupne gradovať atď, atď...Hadí prd...Meshuggah v prvej jeden a pol minúte nahodia takú šupu, až z toho jednému susedovi utrhne dekel a tomu druhému pre zmenu zlyhá kardiostimulátor. Zdanlivo nekonečna a neľútostná paľba ihneď preťaží to čo je Meshuggah neznalý poslucháč schopný uniesť a ono to nepoľavuje, ono to naberá na intenzite. Poltónová kakofónia ktorá je schopná zabiť aj švába. Stokrát som sa snažil v ľudsky nehrateľnom intre k „I“ nájsť nejaký ten záchytný bod, však niečo sa tam musí predsa opakovať. Nič som nenašiel – aj takmer dve dekády od vydania to pre mňa zostáva kvantovou fyzikou. A tuším aj pre pánov Haakeho A Thordendala, ktorí túto ódu na rytmickú zhovadilosť kreovali priamo v štúdiu a to tak, že Haake si vymyslel bicie, do ktorých Thordendal následne vymyslel gitarové riffy.
Minúta tridsaťtri – úder virbla, chaos, zmätok, nekonečný pád do priepasti a bum! V sekunde narovnané ďalším diktátom sekaných riffov a neľudským revom Jensa Kidmana, kde znova len márne hľadáte nejaký checkpoint. Zopár orientálne znejúcich rozťahaných vyhrávok na vrchu celej tej vravy a nasleduje nekompromisný breakdown, za ktorým nasleduje šialená sólová pasáž Fredrika Thordendala. Ono samotné gitarové sólo ani nie je tak šialené, viac-menej ide o klasický kontrolovaný chaos... ale to čo sa deje pod sólom je ukážkou neľudskej strojovosti Tomasa Haakeho, ktorý na „I“ predviedol svoj zďaleka najlepší a aj pre iných nestorov žánru nedostižný bubenícky výkon. Toľko prstov nemám koľkokrát som sa pozastavil počas celých 21 minút nad schopnosťami tohto švédskeho mimozemšťana. Takto človek jednoducho hrať nemôže. S o to väčšou razanciou dopadá na poslucháča jediný 4/4 riff v asi polovici hracieho času. Akoby si Meshuggah povedali: „Ok... vydržali ste to a za odmenu dostanete 90 sekúnd zbesilého headbangu“. Keď celý uragán okolo 14-tej minúty ustane, dostaví sa aj na čisté gitarové pasáže, aké zdobili klasiku „Destroy Erase Improve“ či thrashmetalovú prvotinu „Contradictions Collapse“ (Mimochodom keby Metallica ostala na trase vytýčenej s ... And Justice For All, znela by v roku 1991 presne tak ako Meshuggah na svojom debute...teda podľa môjho názoru). Pokračuje sa s atmosféricky nervnými výbuchmi silových akordov na pozadí a záver celej tejto cesty lahôdkovo predznamenáva smer, akým sa Meshuggah vybrali o rok neskôr na ďalšom radovom albume – obskúrnej a zároveň pôsobivej nechutnosti s názvom „Catch 33“.
EP „I“ je vrchol tejto švédskej legendy, ktorá v roku 2004 vydala dielo, ktoré ako viaceré z ich katalógu opäť zaviedlo nové, ako technické tak aj výkonnostné štandardy v metalovej muzike. Nespútaná šialenosť pod úplnou kontrolou dvoch fantastických muzikantov, ktorých sa nebojím označiť za virtuózov. Aj Takmer 20 rokov po vydaní nadčasové.
