Novinka síce nedosahuje kvalitu čohokoľvek, čo Metla vydala do roku 96´, naopak bez mrknutia oka posiela Death Magnetic a St. Anger tam, kam patria – na smetisko metalových dejín. Niežeby „Hardwired...“ bol úplný zázrak, múch má viac ako požehnane, ale tentoraz aspoň lietajú nad niečím životaschopným, a nie nad zahnívajúcim pozostatkom kedysi smerodajnej kapely.
False Advertisement
Vypustením skladieb „Hardwired“ a „Moth Into Flame“ Metallica ušila vcelku slušný odrb. Zatiaľ čo titulná, trochu bezduchá skladba ukázala ako by znel „Kill´em All“ keby sa ho Metallica rozhodla nanovo nahrať, tá druhá vo mne obnovila vieru v dávno stratenú kreativitu kapely. Vkusná thrashová pecka, po kompozičnej stránke ani zďaleka nie tak ohavne prekombinovaná ako všetko na predchodcovi Death Magnetic. So záujmom som teda sledoval reakcie ľudí na nete, tešiacich sa z návratu stratených synov a teraz po vydaní, som fakt zvedavý, či to stále vidia rovnako. Pretože mimo troch dopredu zverejnených skladieb a záverečnej „Spit Out The Bone“ Metallica na novom dvojalbume ponúka variáciu na ich „Bob Rockové“ obdobie s tvrdším zvukom, silným sabbathovským nádychom a skôr stoner metalovo ladenými riffmi. Ako hovorím – odrb. Je to zle? Nie!
Ešte pred vypočutím som si dal záväzok, že do nového albumu pôjdem bez akýchkoľvek dlhšie nahromadených predsudkov voči súčasnej forme kapely, ale tie sa aj tak dajú zhrnúť do dvoch slov: Lars Ulrich a.k.a generál Krumplinoha, veliteľ zemiakovej brigády, zajko Duracell , ktorý akútne potrebuje vymeniť baterky (či vymeniť úplne?) a zaručený dôvod, prečo ma Metallica naživo už pekných pár rokov vôbec neláka. Z videí zo zákulisia produkcie „Hardwired...“ je ale zrejmé, že práve Lars má posledné slovo ohľadom aranžmánov každej skladby. Ponúka sa teda otázka, ako by na tom bola Metallica bez neho? Nech si každý skúsi predstaviť sám. Ulrich bude furt Ulrich, a čo sa jeho hráčskych schopnosti týka, na novinke predvádza svoj nezáživný štandard zhodný akurát tak s programovou náplňou Slovenskej Televízie. Pokiaľ Vám to nevadí, tak Vám závidím, pre mňa sú to automaticky dva body dole. Ďalším kameňom úrazu je zase raz stopáž skladieb. Kapela neuvážene naťahuje motívy v momentoch kedy by už mali dávno končiť a zbytočne kombinuje tam, kde stačí len plynulo pokračovať, s čím máju páni problém od tragédie menom „St. Anger“. Na druhu stranu sa to našťastie netýka všetkých skladieb na novinke. Najzjavnejšie je to v „Halo On Fire“, ktorá má hudobne najbližšie k power baladickým motívom z rokov 80tých, rovnako ale potrebuje akútny pohľad zvonku a nožnice. Prekvapí tvorivý návrat hlavného dua Hetfield-Ulrich, čo je poznať na disciplinovanejšej a rozumnejšej stavbe skladieb. Žiadny demokratický prístup ku komponovaniu ako v prípade predošlých dvoch omylov sa nekoná a to je len dobre. Sú kapely ktoré fungujú na demokratickom princípe a sú tie, ktoré potrebujú vedenie. Metallica odjakživa patrila do tej druhej skupiny a pokiaľ sa toho držala, všetko fungovalo ako malo, či už hrala thrash metal alebo heavy rock. Najväčšou výhradou však zostáva úplne zbytočné rozdelenie na dvojalbum pri hracom čase 77 minút – čo je menej ako mal „Load“ dohromady. Onoho času museli v rámci zachovania hracieho času pod 80 minút urezať dve minúty z výbornej „Outlaw Torn“, aby sa kontroverzný album z roku 96´zmestil na jeden nosič a tu spravia presne opačnú vec s materiálom, ktorý nemá žiadne odlišné hudobné, nedajbože tematické motívy, skrátka nič, čo by logicky odôvodňovalo takýto zákrok.
Teraz k pozitívam. Prvým a najväčším je JAMES HETFIELD, ktorý je v najlepšej hlasovej forme od konca 90-tých rokov, ak nie od čierneho albumu. Zakaždým keď otvorí ústa, ide mu z hrdla úplne zlato, dôjde aj na vrstvenie spevov a vokálne harmónie. V spomínanej „Spit Out The Bone“ mi počas jeho frázovania nabiehajú rovnaké zimomriavky aké som mal svojho času pri „Dyers Eve“ či „Shortest Straw“, „Dream No More“ dokonca prekvapí harmóniami vzdialene pripomínajúcimi Alice In Chains. V takýchto momentoch mám z novinky úprimnú radosť, pretože James si dal bezpochyby záležať a mnohé na novom albume zachraňuje, vrátane onej premrštenej stopáže. Refrény sú kapitolou samou o sebe. Úplne strhujúce sú tie v „Here Comes Revenge“, ktorá na začiatku doslova cituje úvodný riff z „Leper Messiah“, „Am I Savage?“ textovo evokujúca tému vyhorenia a následného rupnutia v bedni po vzore „Harvester Of Sorrow“ (mimochodom, skúste pri riffovej brnkačke nemyslieť na Megadeth) a napokon „Moth Into Flame“, čo je jeden z vrcholov novej nahrávky. Milo prekvapí aj výborná poklona Sabbathom „Manunkind“ a nemilo zas poklona Maidnom „Atlas Rise“. Vydarila sa „Murder One“, nesúca názov podľa Lemmyho zbrane hromadného ničenia, resp. basového aparátu. Obdiv k pánovi Kilmisterovi Hetfield a spol. nikdy netajili, koniec koncov, bez jeho vplyvu by Metallica pravdepodobne ani nevznikla. Hetfield a Hammett sa po rokoch blysli lahôdkovými gitarovými harmóniami, ktoré mimo refrénu "Atlas Rise" výborne dopĺňajú mozaiku skladieb.
Produkcia albumu nevyčnieva bohvieakou zvukovou dynamikou, čo by ale pri dĺžke skladieb bolo namieste. Larsove bície sú na celej ploche albumu vytiahnuté zbytočne dopredu na úkor gitár. Pri jeho limitovaných hráčskych schopnostiach a minimalizme je asi rád, keď je každý jeho úder zreteľne počuť, ale hutnejšie gitary so silnejším drajvom by albumu len dodali na energii. Obzvlášť pri tak silných riffoch. Na druhu stranu však producent Greg Fidelman odviedol lepšiu prácu, než osem rokov dozadu pri „Death Magnetic“. Vtedy to viac menej ani nebola jeho chyba, keďže všetku ním odvedenú prácu pochoval Rick Rubin pri snahe vyhnať finálnu hlasitosť albumu do sluch deformujúcich výšok. Tentoraz k ničomu podobnému našťastie nedošlo a konečne si môžeme užiť Metallicu bez bolestí hlavy či následného šumenia v ušiach.
Prekvapilo to aj mňa, ale „Hardwired...To Self Destruct“ Metallicu aspoň čiastočne vracia späť do hry. Je zbytočné čakať od nej rovnakú formu, akú majú ich súputníci Slayer, Megadeth či Anthrax, Ulrich skrátka nepustí. Rovnako naivne je ich priamo porovnávať, keďže Metallica thrash metalu ako žánru už nemá čo ponuknúť. Za to štvrťstoročie, čo je mimo neho, sa v ňom zaviedli úplne iné hráčske aj výkonnostné štandardy. Ako povedal Ulrich už v 86tom: „Aj tak si myslím, že výraz thrash na našu hudbu nikdy nepasoval“. Súhlas.
70 %
PS (ako obvykle): Už pred vydaním vykazovala Metallica neobvyklú videoklipovú aktivitu, ale v deň vydania na fanúšikov doslova zhodila bombu. Klipového prevedenia sa totiž dočkali všetky skladby na albume a väčšina je fakt vydarená. Dobrý vianočný darček a úspešne zložený reparát z "Through The Never".
