... predsa len ide o citlivé téma pre fanúšikov a priznám sa že aj u mna prevládali pochyby, keďže PANTERA definovala minimálne 90% môjho hudobného vkusu. Ako to pôjde bez zosnulej bratskej dvojice Dimebag Darrell a Vinnie Paul? Je to vôbec legitímne obnoviť texaskú legendu bez jej kreatívneho srdca? Duše? Na túto otázku nech už si odpovie každý sám, ale povedať že fanklubom PANTERY po oznámení reunionu zmietali protichodné vášne, je celkom slušné podhodnotenie situácie. Pri jednej pivnej diskusií to najlepšie zhrnul kámoš a trafil klinec po hlavičke – súčasná PANTERA* je totiž ekvivalentom projektu DEATH DTA. Rovnako ako bývalí členovia Death chodia po svete a robia radosť fanúšikom, ktorí nikdy nemali šancu vidieť túto legendu naživo... tak o to isté sa dnes snaží nová inkarnácia PANTERY*, akoto vysokoprofilový tribute band (preto tá *).
Bratov Van Halenových metalu, ako sa zvyklo Abbotovcom hovoriť, teda zastúpili ostrieľané esá Charlie Benante (bície) a Zakk Wylde (gitara), dlhoroční to kamaráti kapely a hlavne Zakk Wydle bol veľmi blízkym (ak nie rovno najlepším) priateľom Dimebaga Darrella.
A teraz ku koncertu samotnému. Do už celkom slušne zaplnenej O2 Arény sme po počiatočnom blúdení dorazili takmer na sekundu presne so začiatkom setu predkapely ELEGANT WEAPONS, zoskupenia okolo gitaristu JUDAS PRIEST Richieho Faulknera. Kapela naozaj šliapala, Faulkner strúhal učebnicové sóla, spevákov hlas mal celkom slušný ako drive tak aj rozsah, len škoda že za A.) išlo vo svojej podstate o celkom neobjavný heavy metal a za B.) mali mizerný zvuk, čo je u support bandov už trochu folklór. Ale aj tak ma ich set cez zmienené negatíva celkom bavil.
PANTERA* nastúpila na pódium presne podľa avizovaného času (20:15). Ako intro poslúžila skladba „Regular People (Conceit)“, ktorú mám z legendárnej fošny „Vulgar Display Of Power“ najradšej. Je počuť gitarové škrkance, prechod na bicích a bum...padá plachta s červeným nápisom PANTERA, ktorá dovtedy prekrývala celé pódium a s úvodnou hymnou „ A New Level“ páni Phil Anselmo, Rex Brown, Zakk Wylde a Charlie Benante rozpútavajú čistý masaker. Hneď pár metrov od nás sa vytvoril kotol, takže pokojné postávanie spojené s pozorovaním koncertu nehrozilo, čo potvrdila hneď nasledujúca hymna „Mouth For War“ kedy už bolo publikum úplne podmanené a doslova zobalo kvartetu z ruky. Charlie Benante so zavretými očami znel takmer na nerozoznanie od legendárnej groovovej mašiny Vinnieho Paula, čo len potvrdzuje, ako vážne a s rešpektom na seba prevzal túto neľahkú úlohu. Zakk Wylde si na druhú stranu veľa veci „poZakkoval“, a tým pádom gitarové squealy presahujúce niekoľko oktáv, ktoré vedel Dimebag Darrell vykúzliť snáď na hocijakom gitarovom pražci, nahradili „signature“ pískačky blonďavého vikinga. Sóla si rovnako Zakk prispôsobil sám sebe, avšak dôležité styčné body ponechal. Popravde, aj keď som si myslel že, na post gitaristu PANTERY* sú vhodnejší adepti (Marzi Montazeri, Reece Scruggs, Attila Voros), až po vzhliadnutí pražského koncertu chápem prečo voľba padla na Zakka a prečo sa o ňom už roky hovorilo ako o najvhodnejšej náhrade. Jednoducho Zakk je „whole package“ – charizma, hráčske schopnosti, legendárny status no a s Dimebagom ho viazalo spomínané dlhoročné priateľstvo.
Jeden hit nasledoval druhý. Bosý Anselmo bol v ten deň vo výbornej hlasovej forme, pohybovo šetrný (predsa len jedna operácia chrbta spraví svoje) a doslova z neho sršala radosť, že opäť raz stojí na pódiu a hrá skladby kapely, ktorá tvorí gro jeho hudobného Cévéčka a odkazu. Pred HC bombou „Strength Beyond Strength“ preto poznamenal, že každá jedná nota ktorú ten večer zahrajú, je pre Vinnieho a Dimebaga. Z krutoprísného albumu „Far Beyond Driven“ zazneli ešte pecky „I´m Broken“ „5 Minutes Alone“, hopsačka „Becoming“ ako aj v prídavku zahraná coververzia Black Sabbath „Planet Caravan“, ktorej predchádzalo intro zo „Cemetery Gates“. Práve pri „Planet Caravan“, ktorá pokojne a hypnoticky spolu s nádherným Anselmovým barytónom vzdávala hold zosnulej bratskej dvojici na obrazovke za pódiom, to Zakk trochu prepýskol. Do takto pokojného momentu spustiť sólový shredfest bolo totiž mierne od veci ale ok, odpustíme mu to, keďže zvyšok večera bol jeho výkon na jednotku a „This Love“ napríklad zahral vyložene nadpozemsky.
„Toto nie je odporúčanie, je to len song“. Takto uviedol Anselmo asi najtvrdšiu vec „Suicide Note Pt II“ z trochu nedocenenej fošny „The Great Southern Trendkill“ , z ktorej v prídavku tiež zaznela mäsiarčina „War Nerve“. Posledný album „ Reinventing The Steel“ reprezentovala výborná „Yesterday Don´t Mean Shit“, ktorú najmä Zakk hral s veľkou chuťou a Anselmo refrén vo veľkej časti prenechal hrdlám publika. „Walk“ spievala celá O2 Aréna ako jeden muž, ako aj povinné hromadné fuckiiiiiiing pri „Fucking Hostile“ (však jedna stará múdrosť hovorí „the releasing of anger can better any medicine under the sun“), parný valec dvojbloku „Domination/Hollow“ či dnes už evergreen „Cowboys From Hell“ – bez akejkoľvek výtky. PANTERA* šliapala ako dobre namazaný stroj, čo je vzhľadom na vek súčasných niektorých členov (Benante ma 60ku v spätnom zrkadle) obdivuhodné. No a ešte som nespomenul Rexa Browna, akúsi šedú eminenciu celej kapely, nenápadný chlapík, avšak neodmysliteľná časť zvuku PANTERY. V skratke, pokiaľ chcete mať jednogitarovú kapelu, musíte mať famózného basáka, ktorým Rex bezpochyby je.
Zhrniem to – fantastický večer naplnený nostalgiou až po okraj . Ak v poslednej dobe chodievam na koncerty tak skôr si pokojne postojím a popočúvam. O včerajšku to ani náhodou neplatilo. Mal som totiž znova osemnásť, spieval som každé slovo, hrozil devilhornmi do luftu a skandoval o sto šesť. Bol som ako Marty McFly a PANTERA* môj DeLorean. Toto si kedykoľvek rád zopakujem.
Málokedy si trúfam takéto veci tvrdiť - ale myslím že bratia by mali radosť :)
PS: Kľudne by som od zostavy Anselmo/Brown/Wylde/Benante prijal vlastnú autorskú tvorbu, chémia tam je nespochybniteľná – ale nie pod hlavičkou PANTERA.
