Ten koniec síce bude trvať minimálne do polovice roka 2025, kedy kapela ukončí rozlúčkové turné, vydá živák zozbieraný z jednotlivých štacií...no a bude vymaľované. Z objektívneho hľadiska kapela odchádza na vrchole už viac ako 25 rokov trvajúcej Greenovskej etapy. Moje skromné hnidopišské ja však posledný album Quadra nijak neoslnil. Ani pred troma rokmi a ani teraz. Asi preto ma mrzí, že nás viacero faktorov, ale teda najmä „hnusoba“ (ako ju trademarkovo nazval Joker slovenskej „politiky“) pravdepodobne olúpila o minimálne jeden ďalší album brazílskej legendy. No a potom tu ešte máme tragédiu, ktorá prednedávnom postihla gitaristu Andreasa Kissera v podobe úmrtia jeho manželky Patrície. Prežili spolu takmer celý život a verím, že z takej rany sa dostáva len ťažko. Či to prispelo k rozhodnutiu zbaliť krám, o tom špekulovať nebudem.
Späť k teda pravdepodobne poslednému záseku „Quadra“. Dopredu vypustený otvarák „Isolation“ je mäsiarčina zo všetkým čo k tomu patrí. Pripomína to najlepšie z čias „Beneath The Remains“ či „Arise“, obohatené o vysoko virtuóznu hru bubeníka Eloya Casagrandeho. Za tú viac ako dekádu, čo chlapec hrá v Sepulture, predviedol na svojom nástroji masakre na hranici možného aj nemožného. Asi nebudem ďaleko od pravdy keď poviem, že až jeho príchod za biciu súpravu, teda po krátkej epizódke so Jeanom Dolabellom, nakopol kapelu k svetlejším zajtrajškom. Ďalšia klipovka „Means To An End“ nás zas vráti ku groove metalovým dobám albumu „Chaos A.D.“. Atmosféru prelomového diela evokuje po všetkých stránkach, avšak zvukovo aj songwritingom kotví skladba v prítomnosti. Hovoriť znova o výkone Casagrandeho je nosenie dreva do lesa, ale starý harcovník Kisser sa blysne výbornými vyhrávkami. Derrick Green refrén ťahá až z päty a ja nemám čo vytknúť. „Last Time“ síce ešte nesie pesničkovú stavbu, ale pomaly načrtne problém, ktorý, čim hlbšie začneme prenikať do nahrávky, tým bude markantnejší. A to je z reťaze utrhnuté duo Kisser/Casagrande, ktoré sa vrhá do technických eskapád na úkor stráviteľnosti a počúvateľnosti materiálu. Zapamätateľných momentov ubúda s každou ďalšou skladbou. Pamätám, ako som sa rozprával o albume v dobe jeho vydania s kámošom bubeníkom, ktorý to zhrnul do jednej vety: „ tie bicie sú nenormálne!“.
A vtedy mi došiel kameň úrazu celej nahrávky. Ak sa sústredíte na jednotlivé aspekty, všetko je naoko v poriadku. Kisser sa na gitare hecuje čo to len stačí, aby zdatne sekundoval nasadeniu mladého bubeníckeho esa, Green reve snaď najpresvedčivejšie za celú svoju kariéru v kapele, a dokonca aj drevený Paulo Xisto Pinto na tej base dáva nadštandard. Lenže ani jeden zo zmienených komponentov neslúži celku – teda hudbe samotnej . Kapela sa snaží do každej skladby stoj čo stoj natlačiť čo najviac netradičných či prekvapujúcich zvratov, čím narušuje plynulosť nahrávky a parafrázujúc hlášku z animáku Rodinka úžasných: „Keď je prekvapivé všetko, nie je prekvapivé nič“. Nepociťujem žiadnu uvoľnenosť a rozmanitosť, ktoré zdobili predošlú výbornú fošňu „Machine Messiah“ či Robinsonovskú špinavosť „The Mediator Between The Head And Hands Must Be The Heart“. Z nudy ma vytrhla celkom výpravná „Guardians Of Earth“ s krásnym akustickým introm a famóznym Andreasovým sólom. Ak by ste mi chceli oponovať že „však kapela vyskúšala aj niečo nové, „Agony Of Defeat“ a „Fear, Pain, Chaos, Suffering“ sú takmer baladické záležitosti, kde Derrick Green vytiahne melodický vokál!“ – Tak potom musím pripomenúť že takýto manéver nie je v historií Greenovskej Sepy žiadnou novinkou a vrátil by som Vás k prvým trom albumom s týmto obrovitým Afroameričanom. A dodám že ma bavia neskonale viac než celá Quadra.
"Quadra" po úvodnom a celkom nádejnom trojbloku skladieb postupne vyšumí do stratena. Neponúka nič iné než skladateľskú kŕč v inak výbornom zvukovom kabáte. Netvrdím že ide o vyložene zlú nahrávku, ale nahradiť nedostatok inšpirácie technickou vybrúsenosťou materiálu sa tu jednoducho nepodarilo. Chcel by som povedať že tak snáď nabudúce, ale už vieme, že nabudúce nebude. „Quadra“ síce stále zbiera skôr ovácie, ale pre mňa je ako posledný album Sepultury skôr sklamaním. Ale kapele po rokoch driny, ale aj hejtu či podceňovania zo strany Cavalerovskej divízie fanklubu ten úspech fakt prajem. Že ho na sklonku kariéry dosiahli albumom, ktorý osobne nepovažujem za ich najsilnejšiu chvíľku, je len môj problém.
60%
PS: ale do Viedne na nich určite pôjdem! Ešte aj s Jinjer? No neber to!!!
PS2: Recenziu na tento album som mal napísanú už tri roky dozadu, tak prečo som ju nezverejnil? Lebo som zabudol na kúzlo tlačítka "Save".
