Už pri príchode pred klub moju pozornosť zaujala zrejme prenajatá česká dodávka, z ktorej po chvíľke vystúpil Page Hamilton, hlavný mozog celého súboru. Nenápadne vyzerajúci, normálny chlapík, do ktorého by ste nepovedali, že mal kardinálny vplyv na smer, akým sa vyvíjala metalová hudba v 90. rokoch. Ihneď sa naňho s perom v jednej ruke a lístkom v druhej vrhol mierne podgurážený fanúšik menšieho vzrastu s prosbou o autogram, na čo ho Page veľmi milo odbil, že po skončení koncertu sa bude fanúšikom s radosťou venovať. Tak som teda aj ja na mieste prehltol moju prosbu o fotku a rozhodol sa, že rovnako ako ostatní počkám.
Úderom ôsmej hodiny, presne podľa rozpisu, vybehlo na pódium duo z Chicaga, Local H. V poslednej dobe je pre kapely módou pustiť pred nástupom na plac všakovaké „výpravné“ intrá.. akože pre navodenie atmosféry. Gitarista a spevák Local H to celé spláchol do hajzlu, keď pravdepodobne zošlapol svoj noise gate pedál, ktorým držal zabijácke decibely do tej doby na uzde. Miesto intra si publikum užilo takmer minútu trvajúcu a ušné bubienky zámerne bičujúcu spätnú väzbu, kým dvojica zahájila svoj energický set. Ako som si dnes dodatočne zistil, Local H nie sú na scéne žiadne uchá, kapelu založili už počas stredoskolškých čias na sklonku 80tých rokov. Jednoduchá a priamočiara kombinácia punku, rocku a grungeu so spevom nie vzdialeným Kurtovi Cobainovi. Vyznávajúc myšlienku že rock musí byť sčasti aj bordel, preháňal spevák svojú gitaru rôznými efektami, hral sa so spätnými väzbami, čo si spolu s výkonom našlapaného bubeníka podmanilo väčšinu publika. To nebýva u predskokanov zvykom a priznám sa, aj ja som si ich vystúpenie vcelku užíval. Počas jednej skladby na pódium dokonca nastúpili na inštrumentálnu výpomoc členovia Helmet mínus Page Hamilton. Zhruba trištvrte hodinový set možno trpel miernym kolovrátkovým efektom, avšak pri akčnom nasadení kapely, teda dua, to bolo nepodstatné.
21:15 nastúpili na pódium Helmet. Civilne, bez fanfár, Page Hamilton prevesil gitaru cez ramená a v počiatočnej jazzovej improvizácií a akademickej kadencií nôt som po pár sekundách rozoznal inštrumentálku Beautiful Love z míľniku Betty (1994). Podobne ako na albume pokračovala výbuchom nástrojov všetkých zúčastnených muzikantov a v tom momente ma ihneď prekvapil zvuk. Čistý, avšak desaťkrát tvrdší než akákoľvek štúdiová podoba Helmet. Z chaotickej explózie sa plynulo prešlo do You Borrowed a kapela od začiatku šlapala ako hodinky, zomknutá ako jeden muž. Page Hamilton stál klasicky na pravej strane pódia a ľavou pätou si podupkával do rytmu riffov, ktorými inšpiroval tonu omnoho známejších muzikantov. Groovy, ktoré vás nemôžu nechať bez pohybu a ktorých dopad je naživo omnoho zdrvujúcejší, než z ktorejkoľvek ich nahrávky. Pokračuje sa bez kecov s úvodnou skladbou novinkového albumu Dead To The World Life Or Death, čo je svižná rocková pecka, v ktorej Pageovi na vokály prvýkrát vypomohol bubeník Kyle Stevenson. Pána bicmana musím vychváliť, nielenže bezchybne prehral party svojich predchodcov a spolu s basákom Daveom Casom spoľahlivo držal pre Helmet absolútne kľúčovú rytmiku, ale aj výdatne dopĺňal hlavného aktéra v nosných vokálnych linkách a takú feel-good novinku Bad News s Pageom odspieval celú. Publikum v každom momente zobalo štvorici z ruky a Page si silný ohlas náležite užíval. Hala s kapacitou zhruba 500 ľudí sa slušne zaplnila, takže Helmet, aj keď dnes už nie tak populárni ako kedysi, majú za sebou stále zástup priaznivcov, čo na kapelu nezabudli a tak skoro ani nehodlajú.
Išlo sa zo skladby na skladbu, počas tých dvoch, troch prestávok vyrukoval Page na publikum s bezchybnou nemčinou, ktorou zároveň predstavil ostatných členov kapely, resp. aktuálnej inkarnácie Helmet. Nezaprel v sebe ani zmysel pre humor, Stevensonov nástroj nazval „Schlaaagzeug jaaaaa“ a druhým dychom dodal že to znie „viel besser als DRUMS“. Takmer dvojhodinový koncert sčítajúci cez 20 skladieb pokryl všetky etapy kapely, z novinky zaznela ešte I Love My Guru, kde sa na chvíľu na pódiu vynoril bubeník Local H a pohostinsky si s basákom zaspieval do mikrofónu, či ťažkotonážne Red Scare a Drunk In The Afternoon. Trápim pamäťové závity a snažim sa rozpomenúť na kompletný setlist, mimo klasík ako Milktoast, Wilma´s Rainbow, Ironhead, FBLA II, Turned Out bezchybne prevedenej pecky Unsung či takmer v samom závere odohranej nesmrteľnej šlehy In the Meantime odzneli aj halušky ako The Silver Hawaiian či uletená country srandička Sam Hell, kde si Page strihol ukážkové gitarové sólo. Opomenutý nezostal ani predrozpadový album Aftertaste (1997) so skladbami Driving Nowhere či Insatiable (tu si niesom istý, mám dojem že zaznela) či obdobie albumov Size Matters (2004), Monochrome (2006) a Seeing Eye Dog (2010). Na adresu tejto trojice nahrávok som ešte prednedávnom chválou práve neplytval a inak som to nevidel ani v dobe ich vydania. Povinný listening spojený s blížiacim sa termínom koncertu ma našťastie vyviedol z dlhodobého omylu. Ide minimálne o veľmi solídne, ak nie výborné príspevky do diskografie kapely. Diktát odsekaných akordov z See You Dead či On Your Way Down spoľahlivo rozhýbal celé publikom, Zborový refrén z Enemies bol jedným z viacerých vrcholov koncertu, svižná Welcome to Algiers bola ako mnohé iné skladby setlistu predĺžená o klasické Pageové noise jazzové improvizácie, ktoré sú nielen ďalším poznávacím znamením Helmet, ale taktiež vítaným spestrením aj tak bezchybného koncertu.
Publikum nechcelo Pagea a spol. pustiť z pódia a kapela tak po naliehavom skandovaní „One more song!!“ opäť prehodila cez ramená nástroje. Page poklepal po ramene technika, že ten pedalboard na zemi ešte odpájať nemusí a finiš koncertu tak patril precízne prevedenej Tic z Betty a rýchlej Crisis King z Aftertaste. A bol koniec strhujúcemu zážitku. Teda minimálne na pódiu, lebo ako Page sľúbil pred klubom, tak vykonal a zbehol dole k fanúšikom. Po necelých dvoch hodinách na pódiu a perfektnom nasadení nemal tento takmer 57 ročný hudobný veterán na sebe ani kvapku potu. S úsmevom si podával ruky s fanúšikmi, rozdával podpisy, kecal s účastníkmi, z ktorých jeden dokonca navštevoval koncerty Helmet už od roku ´92. V zástupe som si tiež počkal na podpis môjho na mieste zakúpeného inštruktážného gitarového DVD „Sonic Shapes“... a hlavne vytúženú fotku. Ako fanynka Beatles v ´65om. Čo som si s Pageom stihol podať ruky ho securiťák požiadal o presunutie smerom k mieste predaja Merchu a tam som si opäť pár minút postál. Nevadilo. Page sa totiž zakecal s každým v rade a ako neobyčajný sympaťák, čo má rád svojich fanúšikov okolo seba chrlil pohodu a dobrú náladu. Po podpise a fotke som mu poďakoval za skvelý zážitok a s fantastickým pocitom z neobyčajného koncertu sme sa pobrali domov.
Akúkoľvek zástavku pána profesora v našich končinách si odteraz rozhodne nenechám újsť.
