Roky 2006 a 2007 sa niesli v prosbe mnohých fanúšikov kapely o reunion klasickej zostavy, Max zase raz chrlil na všetky strany, že súčasná tvár kapely nemá právo nazývať sa Sepulturou, trochu tichší Igor sa naopak vyjadril, že medzi ním a Kisserom bola dohoda, že meno Sepultura budú používať len do skončenia turné k Dante XXI, albumu, ktorému som v predošlej recenzií nezostal nič dlžný, lebo aj s odstupom 11tich rokov ho považujem za neskutočne nudný a zbytočný počin. Kisser logicky označil Igorové tvrdenia za nezmysel. Koniec koncov, Igor, ale najmä Max by si mali uvedomiť, že odísť z kapely ich nikto nedonútil.
Priznám sa, že ako sklamaný fanúšik z onej božskej tragédie, ktorú Sepa vyprdla tesne pred Igorovým odchodom, by som vtedy onen reunion prijal. Dnes už to nemá zmysel, ale pred 10mi rokmi bol z rôznych dôvodov priam ideálny čas. Nakoniec bol Igorovmu dočasnému nástupcovi, fantastickému Jeanovi Dolabellovi ponúknutý post za bicou súpravou na dobu neurčitú a kapela sa pod obrovským tlakom hudobných médií a fanúšikov rozhodla pokračovať. Dobre si pamätám reakcie kamarátov, ktorí sa vrátili z Masters Of Rock 2007. Nehľadiac na absenciu mena Cavalera, mnohí vyzdvihovali vražedné koncertné nasadenie kapely a paradoxne najviac brilantný Jeanov výkon. Ako povedal jeden divák „úplne je vytáhnul...je dobrej“. Dolabella sa s novými spoluhráčmi moc zohrávať nemusel, teda najmä s Andreasom, ktorému už predtým vypomohol pri nahrávaní sólovky Hubris I&II. Mimochodom, Jean je vraj rovnako skvelý gitarista ako bubeník.
Ako námet si vtedy Sepultura vybrala Burgessovú klasiku Mechanický Pomaranč a zatiaľ čo im adaptácia románu v predošlom prípade nevyšla, tento krát bol materiál prekvapivo solídny a aj rozdelenie albumu na sekvencie nijak extrémne neuškodilo jeho plynulému toku. Príbeh zvráteného Alexa, veľkého milovníka ultra násilia a prznenia „devôčiek“ s pohárom mlieka v ruke bol omnoho lepšou voľbou a pasoval k tvorbe kapely určite viac, než rozsiahle Alighieriho dielo. A že bol tomu aj prispôsobený obsah nosiča- z takmer každej skladby až na jeden malý omyl (Ludwig Van) vyviera agresia a čistá nasratosť, materiál je to výrazne temnejší a pochmúrnejší než predchodca, či čokoľvek, čo Sepa dovtedy vydala s Greenom (prekonal ho až „Mediator...“). Po úvodnom inštrumentálnom intre „A-lex I“ sa rýchlosťou japonskej strely vyrúti thrashový uragán „Moloko Mesto“ a to intenzitou, aká dá pripomenúť na časy „Beneath The Remains“ či „Arise“. Absolútny masaker, ktorý trvá niečo cez dve minúty a má všetko, čo úvodná skladba má mať. Vrhne vás do deja, načrtne povahu celého albumu a v neposlednom rade, predstaví vo výbornom svetle člena kapely, na ktorého sa v tom období upierali zraky fanúšikov najviac – Jeana Dolabellu. Jeho bubenícky výpad počas prvej minúty skladby korunovaný fantastickým prechodom po prvom refréne zažehnal všetky moje obavy či to bez Igora Cavaleru ma zmysel. Má!
Pokračuje sa v strednom tempe a v mierne industriálnom nádychu s „Filthy Rot“, prítomné sú aj brazílske perkusie a takmer zborový refrén.Kisserova španelka pripraví nástup pre ešte ťaživejšiu „We´ve Lost You“, čo je jedna z najtemnejších položiek na dovtedy najpochmúrnejšie znejúcom albume Sepultury. Derrickov rev dovtedy nebol nikdy tak naliehavý a agresívny a Kisser nám toľko gitarových sól a vyhrávok naservíroval naposledy na „Arise“. V mnohých ohľadoch je „A-lex“ krokom späť a skôr pokračuje v ceste stanovenej predošlým albumom. Avšak až tu si kapela evidentne užíva znovunadobudnutú radosť v čistej metalovej mäsiarčine, ktorá bola na počine z roku 2006 skôr sílená a neprirodzená. V roku 2009 to nejakým zázračným spôsobom funguje. Oproti Dantemu je tu Sepultura zbavená kŕču, skladby sú plné energie a všetci zúčastnení hlavou zakotvení v prítomnosti. Preč je úporná snaha dokázať, že majú právo nárokovať si na meno kapely. Až pri počúvaní „Alex“ nadobúdam dojem, že Kisser a spol. konečne hodili za hlavu všetky kecy atakujúce legitímnosť ich tvorby pod značkou Sepultura a prvýkrát od roku ´96 sú im hlasy neprajníkov komplet ukradnuté a nemôžu ohroziť ich aktuálnu formu a sebavedomie. Aj krátke hoblingové srandičky typu „What I Do“, „Conform“, „Forceful Behavior“ či „Enough Said“ podávajú tak presvedčivo, že nuda nehrozí. Intrá medzi jednotlivými sekvenciami tentokrát nie sú samoúčelnou spleťou ambientných zvukov, ale predstavujú malé kompozície hrané samotnou kapelou – opäť vítané zlepšenie oproti Dante XXI.
To že kapela až tak nerezignovala na experimenty, je citeľné napr. v „Sadistic Values“, ktorú pokladám za jeden z vrcholov celej nahrávky. Začiatok znie ako tvrdší Massive Attack, Derrickov spev plynule prechádza do revu a keď sa skladba prehupne v riffový manifest pripomínajúci ťaživosť Bolt Thrower, je vymaľované. Kisserová záľuba v disharmonických akordoch, mierne odkukaná od Piggyho z Voivod, tu v kombinácií s kopákovým ansámblom Dolabellu berie dych. Nie inak je na tom thrashcoreová „The Treatment“ s opätovne vydareným Kisserovým riffom a growlujúcim Derrickom či brutálna „The Experiment“. Aj pomalšie veci typu „Metamorphosis“ či parádna „Strike“ nijak neuberajú nohu z plynu a stavajú A-lex do pozície jedného z najpresvedčivejších albumov Sepultury od Roots a Chaos AD.
Jediným výstrelom mimo sa tak stáva „Ludwig Van“, adaptácia Beethovenovej ódy na radosť. Bez ohľadu na to či sa tento pokus vydaril alebo nie a že je neoddeliteľnou súčasťou Burgessovho románu, dať to na album Sepultury je dosť ostrý pád na hubu. Z môjho pohľadu takéto niečo na album Sepultury nepatrí a trhá kompaktnosť inak nadupanej nahrávky. Odhliadnuc od tohto úletu je však „A-lex“ viac ako výborne zložený reparát z predošlého omylu „Dante XXI“. Sepultura sa tu drží až na jednu uvedenú výnimku pri zemi, neberie si na svoje ramená väčšie sústo než je schopná uniesť a uvoľnene rozvíja to čo ju v tej dobe bavilo najviac...trhať, rezať a ničiť.
Škoda len, že v rámci kvalitatívnej sínusoidy stál nasledujúci album zase za prd. Ale o tom inokedy.
