Po odchode zo stajne vydavateľa Roadrunner Records nakoniec Sepultura skončila u SPV/Steamhammer. Pred nahrávaním nového albumu si vyhodila trochu z kopýtka a pod krídľami novej spoločnosti chlapci spáchali 7-skladbové EP coververzií "Revolusongs" od štýlovo veľmi rôznorodých interpretov. Síce nechýbali prerábky od legiend ako Exodus(spomienka na vtedy nedávno zosnulého Paula Baloffa) a Hellhammer(ranná inkarnácia neskorších Celtic Frost), zvyšok však tvorili do Sepulturovského hávu prezlečené a veľmi vydarené verzie hitov od U2, Devo, Jane´s Addiction, ba dokonca Public Enemy či Massive Attack. Po tejto, nutno povedať slušnej odbočke prišiel čas na radový album.
Už od začiatku kapela vedela, že chce k novinke pristúpiť iným spôsobom než na predošlých dvoch, troch nahrávkach. Tentokrát sa nekonali žiadni hostia a kapela, rozhodnutá vydať zo seba to najlepšie bez všelijakých pozlátok, sa rozhodla nahrať nový album len v esenciálnej štvorici Green-Kisser-Xisto-Cavalera. A prvý krát od albumu „Arise“ nás do novinky uviedla rýchla skladba. „Come Back Alive“ začína dvojkopákovou salvou za podpory vintage Sepulturovského riffu, nabere na thrashovej zbesilosti, Derrick v rýchlosti šteká v slohe text a následuje refrén, ktorý doslova uzemňuje. To všetko v najlepšom duchu klasickej Sepultury. Andreas Kisser vypáli chaotické bleskurýchle sólo a niečo po tretej minúte je tomuto uragánu koniec. Fantastický otvárak. Disharmonickou tvárou na nás dýchne hneď nasledujúca „Godless“, veľmi dynamická skladba v strednom až pomalom tempe, brutálna „Apes Of God“ s asi najdepresívnejším riffom v histórií kapely v samom závere, či „More Of The Same“, meniaca nálady a groove metalový urevaný náklad s akustickými pasážami, kde Derrick použije aj melodický spev. Derrick práve na „Roorback“ podal svoj dovtedy najpresvedčivejší výkon a až tu som uznal, že post frontmana Sepultury si zaslúžil. Onoho roku 2003 som Roorback takmer nevybral z prehrávača a aj vďaka nemu som nakoniec vzal na milosť „Against“ a „Nation“, z ktorých sa neskôr vykľuli veľmi vydarené nahrávky (najmä pre Nation mám až iracionálnu slabosť).
Album pokračuje v brazilskom rytme s „Urge“ s prevažne melodicky spievajúcim Derrickom a Andreasom strúhajúcim disonantné riffy. Nikdy predtým ani potom sa Andreas neprezentoval takým množstvom disharmonických postupov ako práve na „Roorback“. „Corrupted“ je klasická HC tvár Sepultury, masakrálny úvod, kde úraduje sekajúca gitara a jednoduchý rytmus bicích ma spoľahlivo posadí na zadok ešte dnes. „As It Is“ je o chuti experimentovať, Derrick zase raz nahodí svoj melodický barytón, aby nás v refréne všetkých vyzval „aby sme veci akceptovali také aké sú“. Žeby odkaz fanúšikom, čo naňho furt hľadia skrz prsty? Každopádne výborná vec. V melodickej časti singlu „Mindwar“ mi dokonca spevom pripomenie samotného Mika Pattona. „Leech“ je zase HC ako vyšité, kde dostane slušný priestor aj basgitara Paula Xista, ktorý sa za tie roky na svojom nástroji už naučil aj hrať :). Pokračuje sa nášupom „The Rift“ kde je refrén v znamení takmer Voivodovských psycho gitarových postupov a najväčšie prekvapenie albumu „Bottomed Out“. Nádherná vec a oficiálne asi aj prvý „slaďák“ (ak ho tak môžem nazvať) od kapely, kde Derrick svojim melodickým prejavom doslova boduje. V rámci vítaného prehodenia výhybky však neskôr v skladbe dochádza aj na rev a perfektné sólo od Kissera. Nasleduje dvojminútová vypaľovačka „Activist“ a oficiálnu sekvenciu albumu uzatvára prerábka od U2 „Bullet The Blue Sky“, pôvodne z EP "Revolusongs". Kisser a spol. prispôsobili skladbu k vlastnému obrazu, vtlačili jej svoj sound a výsledok je viac než presvedčivý. Sepulture covervezie vždy išli a príkladom nech je napríklad vydarená „The Hunt“od New Model Army (Chaos A.D.), „Orgasmatron“ od Motorhead (Bonus Track na„Arise“) či „Symptom Of The Universe“ od Black Sabbath (Bonus Track na „Roots“).
„Roorback“ predstavil Sepulturu stojacú pevne na vlastných nohách a o tom, že aj koncertne boli v zverskej forme, vypovedá mnoho záznamov z tej doby (hlavne ten z portugalského festivalu Vilar De Mouros vyložene zabíja).
Tretí album s Derrickom Greenom a predposledný s Igorom Cavalerom za bicou súpravou je lahôdka, ku ktorej sa vždy rád vrátim.
